❤❤❤
Venujem kubko2003
❤❤❤
Benjamín
Sedel som vo svojej kancelárii a pozeral sa do počítača, keď tu zrazu som zbadal ako mi ktosi volá na mobil. Natiahol som sa poň, len aby som zistil kto mi volá. Volala mi Amína.
Rozhodol som sa ju ignorovať. Vzal som si k srdcu otcovu radu. Ak mi žena neverí, tak vo vzťahu to tiež nebude iné.
Bolo načase ísť ďalej.
Už som sa rozhodol. Niekedy je lepšie začať skutočne odznova ako byť zaseknutý niekde na pol ceste. A to aj platilo o tomto vzťahu.
Vypol som si zvonenie, len aby som nepočul otravné vyzváňanie. Bude to tak lepšie. Aj ona si zaslúži začať odznova.
Chcel som jej to vysvetliť. Na posledy sa správala ako decko. Zdrhla. Ani mi nedala šancu. Neverila mi. Už som nemal viac síl jej to vysvetľovať.
Intuitívne som pozdvihol bradu do hora. Potreboval som mať svoje telo pod kontrolou. Nemohol som si dovoliť znova skĺznuť na dno a utápať sa nad našim vzťahom.
Malé klopanie ma vyrušilo z myšlienok, ktoré akoby nechceli prestať. Amína bola stále v mojej hlave aj keď som sa snažil o zabudnutie.
„Ďalej." Znelo to skôr otrávene ako normálne. To už nad tým som si nelámal hlavu.
Okrem nej som mal aj veľa práce. Strýko si myslel, že bude lepšie ak mi narobí more prác, len aby som sa ako tak vzchopil. Zdôveril sa mi, že mu môj otec o mne rozprával, čím si teraz prechádzam. Trochu som sa hneval na otca, ale aj to ma prešlo.
„Prepáčte, Pán Stone. Ale pôjdem na obed, ak ma budete hľadať, tak tu nebudem." Vykukla slečna Vrableová.
Prikývol som.
Už zatvárala dvere, ale zastavil som ju. Sám som vstal a dokráčal k nej. „Počkajte. Pôjdem s vami na obed, ak súhlasíte."
Zmyslel som si, že bude pre mňa lepšie sa nejakou osobou rozptýliť. Nebolo dobre, keď som tu sám zatvorený. Aj práca mi už liezla dolu krkom. A to v októbri mám nastúpiť na univerzitu, ktorú mi otec pomohol vybaviť.
Slečna Vrableová sa na mňa milo usmiala. „To bude naozaj super." Pri tom vycerila aj tie svoje žiarivé biele zuby.
„Tak fajn, poďme." Jemne som položil svoju ruku na jej driek. Všimol som jej pohľad, ako to hneď postrehla. No nič na to nepovedala. Vyzeralo to tak, že jej to absolútne nevadilo. Pripadala mi spokojná.
◼◼◼
Neskoro večer z práce som na aute šiel okolo jej domu. Bol som naozaj uťahaný. No niečo ma ťahalo, aby som ju prišiel pozrieť.
Pozrel som na mobil. Mal som od nej zmeškané tri hovorí. Napísala mi aj správu, že sa som ňou potrebuje porozprávať. Nereagoval som ani na jedno. Riadil som sa podľa otca.
Hodiny ukazovali pol dvanástej. To už musela aj zaspať.
Ale dnešnú noc mi to nedalo. Auto som zaparkovať o jeden dom ďalej ako bývala. Vystúpil som z neho a zamkol.
Potichu som kráčal k jej domu. Vedel som veľmi dobre, kde má izbu. Sám som zvykol liezť cez okno, hlavne v noci, aby o mne jej babka nevedela. Vedel som presne na aký konár mám vyjsť, aby som nespadol.
Vyšiel som až úplne hore k jej oknu.
Rukami som jemne zatlačil okno, ktoré sa viac pootvorilo. Na moje šťastie nemala ho zatvorené. Vošiel som dnu, do jej izby.
Pozrel som sa na jej posteľ. Bola tam. Ležala schúlená ako malé mača.
Spala.
Pomalým krokom som došiel až k posteli. Zapozeral som sa na jej spiacu tvár. Spala veľmi pokojne.
Na stole som si všimol pár použitých vreckoviek. Musela plakať. Možno jej na mne záleží.
Z ťažká som si povzdychol.
Nie. Potriasol som hlavou. Musím ísť ďalej.
Posledný krát som sa k nej naklonil. Na čele mala vlasy. Z čela som dal pár vlasov na bok. Pery som si priložil na jej čelo a zľahka pobozkal. Zacítil som jej sladkú vôňu po vanilke. Jemne som si k nej privoňal. Chcel som si pre ňu typickú vôňu zapamätať.
Ešte posledný krát som sa na ňu pozrel. Musel som zatvoriť svoje oči, pretože má moje vnútro príšerne pálilo. Ja som sa s ňou lúčil. Znova som pootvoril oči. Rukou som ju pohladil po vlasoch, ktoré som na nej miloval...
A potom som odišiel preč.
Zaskočil som z okna na zelenú trávu. Oprel som sa o ich dom. Hlavu som si podoprel rukou. Sám seba som musel presviedčať, že takto to má byť.
Neviedlo to nikam. Prestali sme si rozumieť. Bolo načase otvoriť nové dvere.
K O N I E C
