❤❤❤
Venujem kristyna323
❤❤❤
Benjamín
Zocelený som sa rozhodol ukázať v práci. Nečakal som, že toho budem mať tak zrazu veľa.
Sedel som vo svojej kancelárii. Po ďalšom týždni som sa rozhodol ísť do práce. Strýko mi poriadne vyčistil žalúdok. Dal mi robiť o polovicu viac ako som do teraz robil.
V počítači som si prezeral jednotlivé maily od neho. Už mi písal ako len dodatok. Teda vlastne mi pre poslal spraví, čo si zákazník požaduje. Zvyšok mi nechal prefotene papiere na stole.
Občas mi k nej zabehli myšlienky, ale hneď som sa ich zbavil rôznou činnosťou. Potreboval som zabudnúť. O to mi šlo po celé dva týždne. Nič iné len na ňu nemyslieť. Nie vždy to bolo ľahké. Pretože všade kam som sa pozrel, videl som ju. Spomienky na ňu ma prenasledovali.
Ktosi na dvere zaklopal.
„Ďalej!" Hneď som reagoval na malé klopanie.
„Prepáčte, pán Stone. Ale posiela ma šéf pre..." Pozrela na svoje plné ruky. V nich totiž držala pre mňa ďalšiu prácu.
Ťažko som si povzdychol.
Nakoniec sme predsa len zostali pri slečne. Keďže už nebola zasnúbená. Slečna Vrableová vošla dnu celým telom, aby mi tie papiere mohla položiť na stôl.
A prekvapila ma svojím gestom. Sadla si oproti mne a zahľadela sa mi hlboko do očí. Ruky si založila na stôl. Mohol som tak dokonalo vidieť jej prsty. Žiaden prsteň jej netrónil na prstenníku. Bola slobodná.
„Prepáčte mi to, že vám to takto priamo poviem. Hneď ako ste prišli po dvoch týždňoch mi niečo na vás nesedelo. Aj keď ma do toho nič... ale napadlo ma, že by som vám pomohla ako vy minule mne. Mne sa môžete zdôveriť, pán Stone. Naozaj. To čo sa povie v tejto kancelárii aj v nej zostane." Prehovorila úplne vážnym tónom.
Naozaj ma to prekvapilo aká je všímavá.
„To naozaj nevadí, že sa staráte. Naozaj som rád, že som vám toľko mohol pomôcť. Teda poradiť. Verím, že už je dobre." To už prikývla.
Takže to dievča nakoniec pre dýchalo.
„Pán Stone, mne môžete veriť. Pokojne sa mi zverte. Uvidíte ako sa budete lepšie cítiť, keď to dostane von. Tak vás to len duši." Znova sa rozhovorila. Nehovorila nijako nahlas. Tak akurát. Zreteľne a pekne plynulo.
„Tak teda." Ťažko som si povzdychol. Naozaj som s nikým o tom nerozprával. Radšej som zmizol z domu, čo bolo vlastne každý deň. Len aby som nepočúval mamine otázky, čo sa stalo medzi nami. Doslova ma to nútila jej povedať. Nebol som pripravený. A vôbec. Nebol som pripravený to s niekým riešiť. Ale Graciela Vrableová mala niečo v sebe, čo vás donútilo spraviť to čo od vás žiadala.
„Tiež som sa nepekne rozišiel s priateľkou. S tou čo bola na strýkovej oslave. Vlastne ona som ňou sa rozišla. Ani ma nenechala to vysvetliť. Videla to čo vlastne ani nebola pravda. Proste odišla s tým, že nechce počuť nič a len tak mi do očí povedala, že je koniec." Stále mi to trhali srdce.
Ten večer ako som po ňu prišiel s tým, že dnešok bude iný. Výnimočný. Ale všetko sa pokazilo. Zle som vybral. Mal som zostať pri každodennej rutine. Nemal som ju prehovárať, aby sme niekam išli.
Potom nič by sa z toho nestalo. Alexandria by ma nepobozkala a Amína by sa som ňou nerozišla. Boli by sme spolu.
„Skúsili ste jej volať? Alebo stretnúť sa s ňou, že jej to vysvetlíte. Ak ste jej neublížili, nemala by takto surovo reagovať. Teoreticky sama môže za váš rozchod. Nie vy. Nemali by ste sa takto z toho viniť." Akoby čítala moje myšlienky. Hovorila mi do duše.
Odkedy mi odišla z dohľadu v tom hnusnom daždi, neskontaktoval som ju. Bol som zlomený.
„Uzavrel som sa do seba."
„Už chápem, že prečo som vás tu nevidela dva týždne. Chýbali si m... nám." Jemne sa usmiala.
„Ach jo." Ďalší povzdych.
„Možno by ste jej mali napísať. A kto vie. Možno to medzi sebou urovnáte." Jemne povzdychla kútiky pier do hora. Potom sa postavila. „Nevadí, ak už pôjdem? Tiež mám veľa práce." To už pozrela na moje papiere, ktorými sa to len hemžilo.
„V poriadku. Tento krát vám ja ďakujem. Myslím, že ste mali pravdu, že ak sa vyrozprávam bude lepšie. Cítim menšiu úľavu." Pozeral som sa na ňu ako sa zastavila pri dverách.
„To som rada. A nemáte za čo." Posledný krát sa na mňa pozrela a už sa mi stratila z dohľadu.
Ja som si len ťažko povzdychol na tú moju kôpku, ktorá sa samá nespraví.
