❤❤❤
Venujem katarinad01
Predovšetkým sa chcem veľmi krásne poďakovať za 7,60 K pozretí na moju prvú časť Kúsok AROGANCIE.
❤❤❤
Znova som do seba vliala ďalší pohárik. Už som sa v tom stratila koľkí to vôbec pijem.
Kyle dnes znova robil. Stál za barom a obsluhoval ľudí, čo si vypýtali nejaký ten chľast. Hneď ako do obsluhoval nejakého staršieho pána, otočil sa mojím smerom.
Akurát som vypila pohárik whisky. Pozrela som na neho s tým pohľadom, nech mi naleje ďalší.
Vzal mi ho. No miesto toho, aby mi nalial ďalší pohár dobrej whisky, hodil ho do drezu.
„Amína, už je to piati deň čo takto utápaš svoj žiaľ." Odvetil.
Dal mi jasne najavo, že už ďalší pohár mi nenaleje.
„Nalej mi. Na to tu si, aby si obskakoval zákazníkov." Drzo som odvetila. Cítila som sa byť malátna ale ešte som dokázala narátať do sto.
„Tak čo sa stalo?" Lakťami sa oprel o bar. Jeho oči sa zapozerali do tých mojich. Povzbudzoval ma, nech mu to všetko pekne poviem. Dával mi istotu, že ako náhle sa vyrozprávam, bude mi lepšie.
„Prestal sa mi ozývať. No teda ja." To už som sa rozrehotala. Keď som si uvedomila, že príliš hlasno som sa začala smiať, čim som na seba upozorňovala pozornosť, prikryla som si dlaňou ústa. „Nahnevala som sa na neho. Počula som o ňom správu, že paktuje s nejakou Alexou, už ani neviem ako sa presne volá." Mrzuto som odvetila.
To už som bola znova myšlienkami na tom večierku. Snažila som sa spomenúť na jej meno ale ani za o tom nešlo mi spomenúť.
Namosúrene som rukou pacla po stole. Akoby som sa snažila zabiť malého červíka.
Kyle mi párkrát pred tvarou luskol prstami. „Vnímaš ma?"
„Áno." Otrávene som sa ozvala. Rukou som si podoprela bradu. Cítila som ako mi oťažievajú viečka. Mohlo byť tak nanajvýš jedenásť hodín.
„Hovoril som ti, že je lepšie ak sa mu o tom zveríš. Podľa mňa sú to nejaké flámy. A ty blbá si len sadla na lep." Trpké slová, ktoré vychádzali z jeho úst ma zasiahli do srdca.
Naozaj som blbá?
Možno áno. Sama som nemala dôkaz. Ako on mi potom vysvetlí, či vôbec nejaká Alexa existuje. A ja? Ja sama neviem ako to dievča vyzerá.
Chytila som sa za čelo.
„Máš pravdu."
„No vidíš." Nezaujato odvetil. Zrejme som ho už začala aj otravovať. Nečudo, keď tu sedí posledných päť dní a len sa ožieram.
„Nepozeraj sa tak. Plním ti kasu." Cmukla som.
„Ale hovno. Posledné drinky som ti so svojho platil." Založil si ruky na hrudi. „Teraz by som ocenil, ak by si išla pekne domov a vyspala sa. A až tak dala Benovi vedieť. A hlavne sa udobrite."
To už išiel odslúžiť ďalšieho zákazníka.
Blbo som pozerala do jedného bodu. Ani som si nevšimla, kedy som prestala platiť drinky. Ale mal pravdu. Ráno je múdrejšie ako večer. Tak som si zaumienila, že jeho radu poslúchnuť.
Zamávala som Kylovi. „Tak ja už idem. Maj sa."
Odkýval mi. Pomaličky som sa dotrepala k dverám. Rukami som sa pridržiavala steny, len aby som nespadla na zem.
Nejako tú cestu domov musím dobojovať. Určite mi čerstvý vzduch spraví dobre.
◼◼◼
„Stávaj, stávaj!!!" Kričal mi brat pri uchu.
„Tíško." Rukami som si pridržiavala svoje uši, len aby mi z toho bubienky nepraskli. Hlava ma príšerne bolela. Tá bolesť sa nedala zniesť. A už tobôž ak tu môj brat začal robiť obrovský hluk.
„Benjamín ťa čaká dole." To už vypadol z izby.
„Čo?" Ani si ma nevypočul a už zdúchol z mojej izby.
Pootvorila som oči. Na oblohe svietilo slnko akoby ma chcelo oslepiť. Rýchlo som sa postavila, že zatiahnem aspoň záves, nech tu nemám žiarivé slnko.
Ako som stála na nohách, mierne som sa zatackala. Chytila som si prstami spánky, ktoré nie a nie prestať bolieť. Mala som pocit, ako by niekto do mojej hlavy pichal milión drobných ihiel, ktoré sa vo vnútri mojej hlavy akoby zdvojnásobili. Skrátka nepríčetná bolesť.
„Amína." Silné ruky ma zachytili. „Ale z teba razí. Ty si pila?"
„Včera." Podotkla som.
Nemal ma čakať dole? Nemal tu za mnou prísť. Určite vyzerám príšerne. Spomínam si, že ako som došla domov, hneď som si ľahla do postele. Dokonca som mala na sebe včerajšie oblečenie. No okrem nohavíc. Mala som nohavičky a tričko. Chytila som si prsia. Podprsenku som tiež nemala. Musela som si ju dať dole.
„Volal som ti. Písal ti." Chladne odvetil.
„Hej? A kedy to vlastne?" Dala som ruky v bok. Chcel sa som ňou hádať? Zo stolíka som vzala mobil a naťukala pin. Pozrela som naše správy, s tým, aby som mu s falošným úsmevom na tvári ukázal, kde mi to vôbec písal.
No keď som naozaj videla jeho správy a zmeškané hovorí, svet sa mi otočil okolo stoosemdesiat stupňov. Rukou som sa pridržiavala stolíka, len aby som nespadla.
„Bože." Tak ťažko si povzdychol.
Chytil ma za lakeť. Dokráčal som ňou do kúpeľne, kde ma stihol strčiť pod studenú sprchu.
„Ja len dúfam, že ťa takto nevidela babka." Rozprával si skôr pre seba než pre mňa. „Ukáž sa."
Vytiahol ma zo sprchu k nemu. Oblečenie som mala cele mokré. Hoci voda bola nepríjemné ľadová ale moje zmyslí znova nabrali iné tempo. Začala som byť ako živšia, sviežejšia.
Ben mi dal z tváre preč mokre vlasy. Jednu ruku mal položenú na mojom líci. Jeho tvár nebola dvakrát nadšená. Bol sklamaný. A ja zo seba tiež.
Rozhodne takto ma nemal vidieť.
„Dal som ti krátky priestor, aby si vychladla a nie aby si sa zrútila." Hovoril chrapľavým hlasom. Díval sa na mňa ani nie tak povýšenecky ako to zvykol robiť. Pozeral na mňa sklamane. Zmýlil sa vo mne?
„Tak isto sa ti chcem ospravedlniť ako som sa prehnané správal. Ale videl som ťa ako si tancovala s Geraldom, s mojim kolegom." Ujasnil mi, aby som bola v obraze. „Doslova si sa mu hádzala do náručia."
Aj teraz som si mohla všimnúť ako sa musel veľmi kontrolovať. On žiaril?
„Ty si žiarlil?" Jemne som sa zasmiala. Tak predsa nie som mu ukradnutá.
„Prestaň." Chladne sa na mňa dívali jeho svetlo modré oči.
„Ooo, Ben. Ty si na mňa žiarlil." To už sa mi naspäť vrátila moja nálada. Usmievala som sa od ucha k uchu. Predsa žiadna Alexa neexistuje. Ak by hej, nežiarlil by. Och, bože ja som to vážne prehnala s pitím.
„Prestaň s tým." To už ma jeho ruky pustili a odišiel do mojej izby, kde ma išiel aj čakať, kým si sama nedám teplú sprchu.
