❤❤❤
Venujem Linka760
❤❤❤
Benjamín
Sedel som v kresle. Priamo som sa pozeral na strýka. Ten na mňa chvíľku mlčky díval rovnako ako ja na neho.
„Tak, Benjamín." Oslovil ma menom. Mlčky som na neho pozeral a čakal, čo chce mi to vlastne povedať. Prerušil môj tanec s Amínou. Celkom som si to užíval. A videl som na nej, že hoci bola nervózna, tiež si to užívala.
„Tento týždeň si si odviedol dobrú prácu. Dostal si flek, ale..." Bez toho ale sa zrejme nik nezaobíde. Čakal som, nech mi povie podmienku. „...ale budeš musieť si spraviť výšku. Samozrejme máme vo svojej firme špičkových a veľmi nadaných ľudí a rovnako aj vzdelaných. Preto by som bol nerád, ak by som ti musel dať padáka. V dnešnej dobe každý pozerá na titul, hoci už toľko veľa neznamená ako kedysi. Každý laicky človek si ho môže spraviť. Preto by bolo len plus, ak by si ten titul predsa len mal. Pozri sa na otca. Z neho si ber príklad." Ruky si zložil na stôl. Všimol som si na prstenníku veľkú obrúčku.
„Už som sa o tom s otcom bavil. A samozrejme vo veci bola aj vysoká škola." Bez omáčok som mu povedal to čo chcel aj počuť.
Na tvári sa mu objavil spokojný úsmev. Moja odpoveď ho potešila.
Už som sa aj dvíhal so stoličky, že sa vrátim späť k svojmu dievčaťu, ale strýko ma zastavil.
„Chvíľku počkaj. Žena ti nikam neutečie." Zasmial sa nad svojimi slovami.
Mal pravdu. Kde by asi tak šla? Sú tam moji rodičia a plus iní ľudia, s ktorými sa isto už stihla zoznámiť. Preto som sa znova usadil a pozrel na neho.
„Dobre." Znovu som na neho pozrel.
„Ak by sa dalo, tak by som chcel, aby si robil aj nadčasy. Samozrejme že sa to odzrkadlí aj na plate. Dávam ti čas, aby si si to premyslel. Ale tak aby si to už vedel pondelok. Teraz mi nič nevrav. Premysli si to a to poriadne." Začal rozoberať prácu. Ja som ho len pokojne počúval a všetky jeho slová vstrebával.
Sám som uvažoval nad tým, či by som predsa nerobil tie nadčasy. Na druhej strane už teraz som dlho robil. No každopádne to musím s ňou preriešiť. Dúfal som, aby nemala s tým problém.
◼◼◼
Šťastné som si vydýchol, keď som zatváral dvere od pracovne. Konečne som mohol ísť za Amínou. Už som si takmer necítil zadok. Zrejme s každým takto rieši prácu počas oslávi, ktorá je len taká zástera.
Akurát som vychádzal z tmavej chodby, kde sa ani nesvietilo. Prirýchlym krokom som dokráčal k sále, kde som na konci chodby zastavil. Ostal som stať. Amína tancovala s jedným mojím kolegom.
Slizký sa na ňu usmieval a ona mu tie úsmevy oplácala. Potom ju otočil okolo svojej osi, načo sa ona zatackala a spadla do jeho náručia.
Ja som zatínal päsťami, zubami, len aby som tomu fešákovi nerozbil pysk.
Takmer som to nerozdýchal. To ako sa jej dotýkal. Dokonca jej aj niečo pošepkal do ucha. Už som vykročil, že mu rozbijem ústa...
Zastavil som.
Amína sama prerušila ich tanec. Tackavo kráčala k terase. Videl som na nej, že je viac ako len pripitá. Ona sa opila z obyčajných drinkov.
Okolo nej prechádzal čašník s táckou v ruke. Sama sa natiahla po ďalší chľast. To už som sa rozbehol k nej. Zastavil som ju skôr, ako by zvyšok vyvracala.
Chytil som jej malú teplú ruku.
„Myslím, že už máš dosť." Tvrdo som odvetil.
„Ben?" Párkrát zažmurkala. Videl som na nej, že potrebuje veľa vzduchu. Drink, ktorý pila jej poriadne stúpol do hlavy. Očí sa jej lesklý. Nebola poriadne pri zmysloch.
Ignoroval som ju. Pozrel som na čašníka, ktorý stále pri nás postával. Čakal, že si tu táto mladá slečna vezme pohárik, ktorý mala v pláne. No ja som jej nedovolil a ani nedovolím. Krivo som na neho pozrel, nech už sa prace preč. Nech tu pri nás nepostáva ako pajác.
Musel som sa poriadne kontrolovať, aby som nevybuchol. Naozaj ma to nahnevalo. To že si vypila čert ver ale že až tak a ešte k tomu je v náručí môjho kolegu. To už prekročila hranice slušného správania.
Schmatol som ju za lakeť a ťahal ju na terasu, tam kam chcela ísť. Bolo mi to jedno, že na ďalší deň tam bude mať modrinu. Môj stisk bol silný. Chcel som, aby vedela koľko zlosti vo mne prúdilo. V duchu som prosil, aby nezačala po mne štekať. Naozaj stačilo by aj málo a neručil by som za seba.
To ako bola v náručí iného ma poriadne dostalo. Ešte ze som včas došiel. Kto vie, či vôbec by išla keď neho preč. Možno by on prišiel za ňou na terasu. Mohol som len tak tápať, čo jej mohol do ucha šepkať. Čo ak mala odísť na terasu, on by za ňou došiel a zašlo by to priďaleko ako len pri objatiach. Preto ten drink chcela.
Dokráčali sme na čerstvý vzduch. To už som ju pustil.
„Si nemyslí, že som si to tvoje pitie nevšimol rovnako ako si doslova skákala do náručia inému chlapovi!" Troška hlasnejšie som to povedal ako som to mal v pláne. Nevedel som sa tak skoro kontrolovať.
„To preháňaš!" Vyštekla po mne. Bolo na nej vidieť, že som sa jej dotkol. Správala sa ako by ona bola obeť a ja nejaký násilník. Aspoň podľa jej správania to tak dosvedčovalo. Správala sa akoby som jej krivdil. Pritom som ju aj videl.
„Počuješ sa vôbec? Na to som ťa pozval, aby si s inými bola?" Zúril som. Spravil som pár krokov k nej. Zdrapol som ju za ruku a hneď ňou aj šarpal. Chcel som, aby som si to uvedomila, aby to konečne pochopila, že sa takto nemala správať.
„A to pitie. To ako že si sa sem prišla opiť?" Znova som na ňu slovné zaútočil. Vyžadoval som si od nej vysvetlenie. Aké mala právo toľko piť a nekontrolovať sa.
Vlepila mi. Prudko dýchala. Jej srdce bolo dosť počuť na to, aby som ho počul, že jej bije dvakrát rýchlejšie ako pred chvíľou.
Bez slov sa snažila ma obísť. Znova som ju zdrapil za lakeť. Naozaj ma začala hnevať. „Kde si myslíš, že ideš?"
„Domov. Už tu ani minútu nezostanem." Mávala s rukou, tou ktorou ma facla. Určite ju bolela.
Ja som svoje horiace líce nijako nevnímal.
„Sa láskavo kontroluj!" Šepol som jej do ucha hnusným tónom. Všimol som si ako po tejto vete jej telom prešli zimomriavky. Sama sa klepala. Vedel som, že to od zimí nebude.
„Ak by som dopredu vedela, že takto dopadne večer, ani by som nešla." Sklamaním tónom odvetila. Očí sa jej lesklý teraz o čosi viac ako pred tým.
To aj ja. V duchu som si pomyslel. Stále som ju nepustil. Dokráčal som dnu za strýkom, kde som sa s ním rozlúčil. Amína sa na neho ani len nepozrela. Pozerala dole. Mlčky sme odišli z domu. Nasadli sme do auta a odviezol som ju domov.
V aute sme obaja sedeli. Ja som dvoma rukami zvieral volant. Ešte ma to držalo. Stále som mal pred sebou ten nechutný pohľad. Amína vedľa mňa mlčky sedela, ani jeden z nás nevedel, čo má povedať. Zrejme začala cítiť výčitky. Mala by aj.
Sedeli sme tam pár minút. Postrehol som malý pohyb. Sama sa natiahla za rúčkou. Dvierka si pootvorila. Pozeral som sa pred seba. No vnímal som jej každý pohyb, čo do teraz spravila. Dokonca som jej cítil pohľad. A potom len tak zatvorila dvere. Odišla.
„Kurva!" Päsťou som udrel do volantu, ktorý som do teraz zvieral.
Pozeral som na ňu ako dokráčala domov. Otvorila dvere. Ako vošla do domu, stihla pozrieť na mňa. Líca sa jej lesklý. Musela sa rozplakať.
Privrel som viečka. Nemôže ma to obmäkčiť. Teraz nie. Znovu som chytil volant. Palcom som jemne doň bubnoval, len aby som sa za ňou nerozbehol a sám ju nevzal do svojho náručia.
Chcel som, aby dostala menšiu príučku. Nemala sa takto zachovať. A už vôbec nie pred mojimi kolegami a vôbec... pred mojou rodinou.
