❤❤❤
Venujem triot_
Mojí úžasní čitatelia,
už máme pred sebou tri kapitoly. Dneska máme o čosi kratšiu časť, no za to okolo šiestej hodine pribudne ďalšia kapitola.
Prajem príjemné čítanie.
❤❤❤
Benjamín
Stál som na streche a pozeral sa na Amínu ako ide zo školy. Mala na sebe slávnostné šaty. Boli to jednoduché šaty s jednoduchým strihom na chrbte. Taký strih, ktorý ona obľubovala. Holý chrbát. Boli jemnej sivej farbe, ktoré jej pristáli k tmavým hnedými vlasom.
Vyzerala v nich naozaj krásne.
Na tvári mala jemný úsmev. Po dlhej dobe som ju videl sa úprimne zasmiať. Vyzerala ako anjel. Dokonca aj jej gaštanové vlasy boli stočené do malých kučier.
Vedel som, že vždy obdivovala tie moje. Raz sa mi priznala, že si niekedy dá trvalú. Vždy som jej to vytkol, že mne sa páči aj bez kučier.
Amína kráčala vedľa Lauren, ktorá jej stále čosi rozprávala. Ledva ju pustila k slovu. No to už som nemal príležitosť ju počuť. Bol som ďaleko. Akurát som ich mal perfektné na dohľad.
Poklepal som cigaretou a znovu ju priložil k perám.
Myslel som na včerajšok. Na to ako som ju zbadal v tom bare. Sedela som so sklonenou hlavou.
A potom som si spomenul, ako sme boli vonka. Ako som ju mohol pobozkať. Ak by včera nedala hlavu na bok, pobozkal by som ju. Naozaj.
Myslel som, že to bude ľahké. Že mi podľahne. Mýlil som sa. Tak ľahko mi nepodľahla. Bola tvrdohlavá.
Jej hlasný smiech ma vyrušil z myšlienok. V tom sa obe na mňa pozreli. Keď si Amína všimla, že ich po celý ten čas sledujem. Sklopila zrak. Na líci sa jej zjavil červeň.
Za to Lauren na mňa stále pozerala, kým do nej kamarátka nestrčila.
To už obe do kráčali k jej domu. Amína mávla rukou, nech vojde dnu. Lauren ju poslúchla a obe vošli do domu.
Dofajčil som zbytok cigarety, ktorá pomaličky dohorievala. Z vrecka som si vytiahol zapaľovač a znovu si ju zapálil. Následne som si z nej potiahol a vydýchol nikotín.
Sadol som si na plech, ktorý tvoril strechu. Díval som sa na dom, kde bývala. Kde pred chvíľou vošla do domu.
Stále som mal na pamäti, čo mi raz povedala slečna Vrableová. Mal by som jej napísať. Porozprávať sa s ňou.
Ale má to vôbec zmysel?
Bude ma vôbec počúvať?
Bude chcieť sa so mnou stretnúť?
Sám som nevedel, či to je dobrý nápad. Možno aj bol. Ale nemal som toľko guráže, aby som jej len tak napísal.
A možno...
Možno by som predsa mohol jej čosi napísať. To už som z vrecka vytiahol mobil a našiel jej správy na messengeri.
