❤❤❤
Venujem Xray-mima
❤❤❤
Zarazene som zostal stáť a pozeral sa na jej miznúcu siluetu. Bol som v šoku. Práve som dostal posledné zbohom.
Všetko sa akoby zosypalo. Nič nezostalo, len pamiatka na ňu. Moje vnútro chcelo kričať. Chcelo ju dobehnúť. Chcelo naspäť vrátiť ten čas. Chcelo, aby bola len tu pri mne.
Teraz som už bol na ulici sám. Odišla mi. Nechala len zlomené srdce.
Ešte chvíľu som pozeral, či sa náhodou nevráti. Márne. Neprišla. Bol som tam hodnú chvíľu sám.
Ešte k tomu sa spustil lejak. Nechal som drobné kvapky tiecť po tvári. Potreboval som, aby dážď zmyl môj smútok.
Nedala mi malú šancu ti vysvetliť. Tak veľmi som jej to chcel od znova všetko vyrozprávať. Vedel som, že som začal úplne zle. Keby som jej to hneď povedal.
Keby...
Moje srdce si pomaly uvedomovalo, že nepríde. Že sa mi Amína neukáže. Nechala ma tu samého.
Vedel som, že už musím ísť do vnútra. Premoknem do nitky a môžem ochorieť. Ale mal som to na háku. Absolútne som to neriešil. Myslel som na ňu. Moja hlava vírila hocijakými myšlienkami.
Dokonca moje svedomie mi našepkávalo ísť za ňou. Nestať tu ako posledný stroskotanec ale konať. Musím konať. Musím sa rozbehnúť za ňou. Ešte nie je ďaleko.
Moje nohy ma poslúchli. Behál som, hoci som malo videl. Dážď zosilnel. Vlasy sa mi lepili na čelo, už to neboli moje krásne kučery ale rovné obyčajne vlasy v tmavej farbe, ba až čiernej.
Cítil som ako sa moje telo na pokožku, ktorá bola isto studená. Ani to ma neodradilo sa naspäť vrátiť do podniku, kde sedeli moji kamaráti. Bez hlavo som utekal, čo mi nohy stačili. Nemôže byť tak ďaleko.
„Amína!" Rozkričal som sa na plné hrdlo.
A potom som ju zbadal stať na chodníku. Stála hneď na kraji ako bola cesta. Rukami si objímala telo. Nohy mala spojené k sebe. Triasla sa. Bola jej zima. Nečudo, keď lialo.
Všimol som si jej spadnuté vlasy, ktoré sa jej lepili na chrbát. Rovnako ako oblečenie.
„Amína!" Došiel som k nej.
„Benjamín, nechaj ma." Potiahla nosom. Oči mala zaslzené. Tiež ju to trápilo. Bolo to vidieť. No i tak to všetko zapierala.
„Poďme aspoň do auta. Si celá premoknutá." Už som stál pri nej. Natiahol som sa rukami k nej, nech ju vezmem do toho auta.
Rukami ma odstrčila od seba.
Jej postoj ma surovo bodol do srdca.
„Prechladneš. Ideme." To už som ju chytil za lakeť.
„Nechaj ma!" Rozkričala sa. „Nechaj ma! Počuješ. Ublížil si mi. Chceš mi ešte viac?" Znova začala plakať.
To už prišlo auto, ktoré zastavilo hneď pri nás. Amína sa rýchlo vymanila a otvorila zadne dvierka. Nastúpila. Skôr ako zatvorila dvere pozrela sa do mojich oči. „Zbohom, Ben."
Auto odfičalo preč. V tom daždi sa mi úplne stratil. Ani značku som si nestihol zapamätať.
Teraz mi už naozaj odišla.
◼◼◼
„Benjamín, tvoj šéf mi volal. Že vraj si sa dneska nedostavil do práce. Toto by si nemal robiť. Otec sa za teba prihovoril. Mal by si tam chodiť. Nechcem, aby ťa predsa len neposlal na tú vojenskú školu." Ani neviem, kedy vošla do mojej izby.
Ignoroval som ju. Naozaj som nemal náladu. Prešiel týždeň, čo mi povedala posledné zbohom.
Posledný krát som ju uvidel. Posledný krát som sa s ňou rozprával. A odvtedy nič. Nevyšiel som z izby. Nemal som na to dôvod. Dokonca som nechodil ani do práce. Vypol som si mobil. Potreboval som byť sám.
Zanechala mi len veľkú dieru.
„Benjamín!" Zvýšila hlas. „Počúvaš ma?" To už podišla ku mne. „Prečo nechodíš do tej práce. Je mi jasne, čo sa asi stalo. Všimla som si, že k nám Amína prestala chodiť."
„Dajte mi všetci pokoj!" Rozkričal som sa hneď, ako spomenula jej meno.
Naozaj ma moje vnútro bolelo.
Odišiel som z izby skôr, ako by som ublížil mame. Z botníka som vzal kľúče od auta. V bunde som si vo vrecku nahmatal cigarety a zapaľovač. Aj tie som vzal.
Potreboval som vypadnúť. Potreboval som si pretriediť myšlienky. Potreboval som byť sám.
Sadol som si za volant a ťažko si povzdychol. V hlave mi vírili myšlienky ako sme sedeli v aute. Boli sme skutočne šťastný. Nič nám nechýbalo. Vtedy by som ani nepovedal, že sa toto stane.
Smiali sme sa na niečom, čo povedala. Zvykol som ju viacej voziť na štvorkolke ako v aute. Lepšie som sa cítil, keď bola pri mne nalepená než keď sedela vedľa mňa. Tak som mohol aspoň vdýchnuť jej vôňu.
Ďalšia spomienka sa mi zobrazila, ako sme si sadli dozadu, keď sme vyšli z cesty. Pozerali sme na západ slnka. Bolo to naozaj nádherné. Amína si len oprela hlavu o moju hruď. Ja som ju rukami držal, len aby sme boli spojený. Len aby som si sám priznal, že to nebol sen ale skutočnosť.
Všetky tieto spomienky ma príšerne boleli. Žalúdok sa mi zvieral na každý obrys jej tváre. Bolelo ma to, že už nie sme spolu.
Naštartoval som auto a odišiel ďaleko od tohto mesta.
