❤❤❤
Prajem príjemné čítanie❤
❤❤❤
Amína
Upravila som si spodok šiat, ktoré mi kúpil Ben. Márne som sa mu snažila, aby mi ich nekupoval. Trval na tom. Kúpil mi tie najkrajšie šaty, aké v obchode mali.
Trvalo dlho, kým som si vhodné šaty na takú veľkú bohatú udalosť vybrala. Prešli sme veľa obchodov so šatami. No v jednom mali krásne semišové krátke šaty v červenej farbe. Vzadu bol väčší strih, čím odhaľoval takmer celý chrbát. Ako som ich zbadala vo výklade na jednej z figurín som vedela, že tieto chcem mať. Neboli drahé ale zas ani lacné.
Mal aj toľko trpezlivosti, že som ňou zašiel ku kaderníkovi, ktorý spravil z mojich vlasov hotové dielo. Prenádherný účes. Úplne jednoduchý. Culík, ktorý mal miesto gumičky obmotané vlasy. Končeky mi otočil do veľkých kučier.
Potom sme šli k nemu domov, kde už jeho rodičia doma neboli. Tam som si spravila u neho výrazný make up, zatiaľ, čo sa Ben obliekal do obleku.
Dokonca sa to páčilo aj Benovi. Hlavne jemu som sa chcela dnes večer páčiť.
Oslava bohatlíkov mi prišla ako maturitné ples. Tam si ľudia kupujú najlepšie šaty. Navštívia kaderníka, kozmetičku. Chodia na manikúru.
Benjamín si kúpil kravatu, ktorá mala odtieň mojich šiat. No nebola to semišová látka.
„Vyzeráš úžasné, láska." Na líce mi dal malý bozk.
Stáli sme pred veľkým domom. Bola sok nervózna ako nikdy predtým. Bol ešte väčší ako ten Benov. Bol veľmi moderne postavený. Dokonca miesto strechy som mohla zbadať terasu. Možno majú na nej aj bazén.
Benovi rodičia šli napred. Sama som nevidela Benovu mamu. No určite bude prenádherná.
„Ja neviem, či je to dobrý nápad." Cítila som sa neistá.
Viem, že som vždy Benovi vyčítala, že nikam nechodíme. Že ako by sa hanbil za mňa. Ale až teraz mi to docvaklo, že nie. Inak by ma nezavolal na tak veľký večierok pre bohatých.
„Amína." Zastavili sme tesne pred dverami. Prichádzali sme medzi poslednými. Skrátka sa nám prísť medzi prvými. „Už teraz viem, že tam." Ukázal na dvere. „Budeš najkrajšia. A určite nebudem jediný, čo si to bude myslieť."
Znova sa sklonil. No tento raz mi dal malý bozk na pery. Netrval dlho. No účinok mal. Hneď ako sa oddialil, mlčky som prikývla. Bola som pripravená.
Zazvonil. Otvoril nám to komorník. Benjamín sa hneď predstavil. Muž v čiernom obleku sa pozrel na listinu, či je tam napísaný. Bol. Prikývol, nech môžeme ísť ďalej.
Ja som sa ho držala ako kliešť. Nepoznala som tu nikoho. Ben ma viedol k stolu, kde už takmer všetci sedeli. Budeme večerať.
Nevedela som, kam sa mám pozerať. Na každom rohu bolo toľko svetiel, že ledva som stihla čosi poriadne prezrieť.
„Pán Stone, vy sedíte tu na." Pribehol k nám hostiteľ. Teda ako mi Ben povedal, jeho strýko, čo vlastný veľkú firmu, v ktorej robí.
Ukázal na dve voľne stoličky. Sedela som hneď pri Benovej mame. Vďačné som sa usmiala. Benjamín mi odtiahol stoličku ako správny džentlmen na ktorú som si ja sadla. Sadol si hneď vedľa mňa.
Dotkol sa môjho kolena. Nik to nevidel, pretože nohy som mala schované pod stolom ako všetci. „V poriadku?"
„Myslím, že áno." Silene som sa na neho usmiala. Bola som nervózna. Čele to bolo také ako keby sme prišli pozrieť kráľa a nie jeho strýka. Všade boli zamestnanci, ktorý čakali kedy nám donesú večeru.
