❤❤❤
Venujem NikolaNikiS
❤❤❤
Sklesnuto som sedela na tvrdej stoličke. Lakťom som sa podopierala lavici držiac si hlavu, len aby mi nespadla. V noci som nezaspala. Stále som musela myslieť na neho. Až som začala rozmýšľať, či nezoberiem babkine prášky na spanie.
Moje viečka boli naozaj ťažké. Jemne som prižmúrila očí dúfajúc, že ma takto učiteľ nezbadá. Naozaj som si priala byť teraz neviditeľná.
„Psst, Amína." Drgla do mňa spolusediaca.
Ja som sa len na ňu pozrela. Celým telom som nehýbala. Pripadalo mi tak ťažké. Hlavne teraz na tak veľmi nudnej hodine.
„Čo?" Zamrmlala som.
„Učiteľ sa tu na kuka. Vzchop sa." Zagánila Lauren.
Prekrútila som očami. Odhodlala som sa pozrieť na nášho šedivého učiteľa, ktorý sa naozaj pozeral našim smerom. Ako som si to všimla, môj chrbát sa vystrel ako taký prútik. K tomu sa ešte ozvali moje kosti.
„Psst." Za chrbtom sa mi ozvalo.
To už každý bude na mňa robiť hada?
Otrávene som sa pozrela dozadu, čo zas Larisa chce. Celé prázdniny ma ignorovala, rovnako ako Monica. Akoby na mňa zabudli.
Pozerala som na jej vymaľovanú tvár. Jej úsmev bol naozaj široký. A očí ani nevravím. Vyzerala ako sova, ktorá čaká, kým z diery vylezie myš, aby ho potom mohla zjesť.
„Robím menšiu party. Monica má narodky a u nej sa nedá. Tak robíme u mňa doma." Zaškerila sa na mňa.
To už sa na nich pozerala aj moja spolusediaca, ktorá prikyvovala, že ideme.
„Ušlo mi niečo?"
To už ma za rukáv poťahala a zašepkala do ucha. „Keď my dve sme sa nekamarátili, zblížila som sa s Larisou aj Monicou."
Pery sa mi zvlnili do pomlčky. Rozmýšľala som, koľko toho som zmeškala.
Znova som sa otočila na Larisu a zapozerala sa jej do šťastných očí, ktoré hľadeli na mňa.
„Nejdem." Nahlas som vyslovila jedno slovo, ktoré ju vyviedlo.
Tvár sa jej zvraštila. Pootvorili sa jej ústa, no nič z nich nevyšlo.
„Nemám náladu na nejakú party." Hneď ako som dopovedala poslednú vetu, som sa otočila dopredu.
To už zazvonilo na prestávku. Učebnice a peračník som si odložila do tašky. Rýchle som sa postavila. Schmatla som tašku a odišla z triedy.
„Počkaj." Kričala za mnou Larisa.
Pri záchodoch sme zastali.
„Naozaj nejdem." Otrávene som odvetila. Nepresvedčí ma. Ruky som si založila, aby si uvedomila, že som ňou naozaj nepohne.
„Počula som o tom. Ty a Benjamínko." Ozvala sa. Vysmiatu tvár vystriedala vážna.
„Čo presne si počula?"
„Dala si mu koniec."
„Tak potom aj vieš prečo." Znova som sa pohla dopredu. Nechcelo sa mi o tom baviť. A s ňou už vôbec.
„Amína! Stoj!!" Dobehla ma.
„Larisa, daj mi pokoj. Nechcem sa o tom baviť. Naozaj nie!" Slovo nie som naozaj zdôraznila, aby vedela, že už mi nemá spomínať Benjamína.
„Alexandriu Tronkovú... poznám." Ticho šepla.
„Čo?" Nechápala som.
„Poznám ju. S Benom som sa minule stretla a rozprávali sme sa. Len tak sme sa bavili o vás. A... proste ju poznám. Je to moja nevlastná sestra." Snažila sa mi to vysvetliť.
„Tak som to nevedela. Ale čo ja s tým?" Mávla som rukou.
„Poznám ju dosť na to, že je to pomstychtivá mrcha. Benjamín ťa nepodvádzal. To ti viem zaručene povedať."
„A prečo by si práve ty nás chcela odobriť. Viem, veľmi dobre, že ideš po Benovi." Zvraštila obočie. Naozaj som rozmýšľala, či mám jej toto veriť.
„Poznáme sa dlhšie ako. Skrátka ma čosi k nemu ťahalo. Ale teraz odstupom času viem, že je to len kamarátstvo. My sme praktický spolu vyrastali. Možno máme taký ten súrodenecký vzťah." To už si založila ruky v bok.
◼◼◼
Doma som sedela za kuchynským stolom a stále si prehrávala nás dialóg s Larisou. Sama som nevedela, čomu mám veriť. Ale potom odkiaľ by vedela o Benovi a práve jej meno. A k tomu všetkému priznala, že majú súrodenecky vzťah. Mohla ho kryť.
„Chceš ešte jednu?" Vyrušila ma babka.
Pozrela som na pec, pri ktorom stála. Robila placky. Akurát jednu z pekáča dávala na tanier.
Prikývla som.
Tanier s plackou mi položila na stôl. Vzala som do rúk cesnak a namastila si ju.
Babka skončila s poslednou plackou a sadla si ku mne za stôl.
„Kde je Jeremy?"
„Ešte je vonka. Má prísť o deviatej." Povedala babka.
„Aha." Nemo som odpovedala. Akosi som na nič nemala náladu. Za to babka vyzerala, že by ju bola schopná rozdať každému.
„Amína, srdiečko, už si sa s Benjamínom porozprávala?"
„Áno, babí. Ale nikam to neviedlo." Zahryzla som si do mastnej placky.
„Akoto. To už nemáte spoločnú reč?"
Potriasla som hlavou, že už nemáme.
To sa moja babka postavila na nohy. Odišla z kuchyne. Hneď na to sa vrátila so starou škatuľou. Položila ju na stôl. Otvorila ju. Boli v nej staré fotografie, keď ešte moja babí bola mladá.
Jednu fotografiu z fotografií vytiahla a ukázala mi ju.
Bola na nej veľmi mladučká babí. Mohla mať takých devätnásť ako mám ja. Na tvári mala spokojný výraz. Vedľa nej stál mladý chalan.
Vedela som, že to nebol môj dedko. Dedko vyzeral úplne inak. Bol starší od nej o desať rokov. No tento muž bol rovnako starý ako moja babka.
„To je Rafael." Babka ukázala na mládenca. „Chodili sme spolu ešte pred tvojím dedkom. Už to tak vyzeralo, že sa budeme brať."
Smrkla nosom.
„A čo sa stalo?" Zvedavo som pozerala raz na babku a raz na fotografiu, kde bol fešák Rafael.
„Raz jedno dievča prišlo s tým, že je tehotná. Prišla za mnou, že mu mám dať pokoj. Jeho rodičia ho hneď s ňou oženili. A ja..." Malá slza vykukla von. Tiekla jej po líci.
„Och, babí. To som naozaj nevedela." Podala som jej vreckovku, aby si mohla vysmrkať nos. Druhou rukou ma chytila za tú moju.
„Časom zistil, že to dieťa nie je jeho. Ale nezavrhol ho. Od narodenia ho bral ako svoje. Tak mu to aj zostalo. Ja za ten čas som bola vydatá s tvojím dedkom, keď sa Rafael so ženou rozišiel. Chcel sa ku mne vrátiť, ale už bolo neskoro." Jej hlas bol zlomený. „Tvojho dedka som naozaj ľúbila, ale nedokázala som ho milovať. Moje srdce vždy patrilo..."
„Rafaelovi." Doplnila som ju.
„Amína." Milo ma oslovila. Stisla mi ruku. „Musíš sa správne rozhodnúť. Musíš na to prísť, kde je pravda."
