𝐓𝐇𝐄 𝐃𝐄𝐕𝐈𝐋'𝐒 𝐁𝐑𝐈𝐃𝐄 𝟏,𝟐 ✅

11.časť

Lucas

,,Dostal si sa mi do hlavy. Prečo?" Buchla malou päsťou po stole.

Neprekvapilo ma, keď sa objavila v jedálni. Vlastne, čakal som tu na ňu.  Vedel som, že nerobím správnu vec, no tento krát som bol ja ten, ktorý sa ocitol v pasci svojich vlastných myšlienok. 

Zodvihol som ku nej pobavený pohľad, čo ju ešte viac rozzúrilo.

,,O čo tu ide? Vyklop to!" Vyslovila a hlas sa jej razom zlomil. Posadila sa za stôl a ruky si rezignovane zaborila do vlasov.

,,Opokoj sa, Arriana," prehovoril som prekvapene, no zároveň som sa snažil pôsobiť čo najpokojnejšie. 

Jej reakcia ma zaskočila. Nečakal som, že sa tak rýchlo zloží. A tiež som nečakal, že ma jej vyhorenie tak zasiahne. Nervózne som sa pomrvil na stoličke v snahe zakryť pocity, ktoré si zrazu razili cestu mojím telom a ktoré  boli v mojom prípade neprípustné. 

,,Prečo mi chceš ubližovať?" Zodvihla ku mne červené oči.

Do riti.

,,Ja...ja," zakoktal som prekvapený svojou neschopnosťou jej jednoznačne odpovedať. 

Hnedé oči zapichla do mojich. Nevydržal som ten nápor. Tie pocity, ktoré mi nevedome vkladala do hlavy.  Cítil som všetko. Hlavou mu prebehla každá jej spomienka, každé sklamanie a radosť. Mal som možnosť prečítať každú jej myšlienku. Vidieť hlboko do jej minulosti.

Vyskočil som tak prudko, že sa stolička za mnou odsunula po hladkej podlahe o pár metrov. Vydesene sa narovnala a prižmúrenými očami sondovala každý môj pohyb. 

,,Pretože nemám na výber," pokrčil som ramenami nad svojou chabou odpoveďou, ktorá však neklamala. 

,,Dostal si sa mi nejakým spôsobom do hlavy?" Opýtala znovu, no tento krát úplne pokojne.

Stoličku som pritiahol späť ku stolu a posadil sa. Zhlboka som sa nadýchol a ruky si zopol pod bradou. 

,,Áno."

,,Prečo?" Položila ďalšiu otázku, nad ktorou som nemusel dlho premýšľať. Už dávno som vedel, že sa ma na to opýta. Dokonca skôr, ako ona sama. Videl som. Cítil som to. 

,,Pretože som chcel," zapýril som sa na stoličke uvedomujúc si, že sa s mojou odpoveďou ani zďaleka neuspokojí. 

,,Čo odo mňa chceš?" Postavila sa a stoličku pomaly zasunula späť ku stolu. 

Chvíľu som ju pozoroval, potom sa postavil tiež a pomaly podišiel ku nej.  Ruky som jej z oboch strán položil na ramená. Prekvapilo ma, že sa nebránila. Napriek tomu, že jej pohľad hovoril čosi úplne iné. 

Vedel som, že bojuje so svojím telom, ktoré sa ku mne priťahovalo priam magnetickou silou. 

,,Nemôžem..."

,,Prečo si sa v tej vírivke správal....ako,  ako debil!" Skočila mi do reči, načo som prekvapene nadvihol obočie. 

,,To som proste ja," zamračil som a odstúpil o krok do zadu. 

Začínal ma premáhať pocit, že pre tento krát som to nechal zájsť až príliš ďaleko, čo mohlo mať za dôsledok obrovské problémy. Netušil som však, ako to ukončiť, ako napraviť všetko, čo som pokazil. Arrianin vplyv na mňa začínal mať až príliš veľký dopad. Nervózne som pokrútil hlavou a ruky som si vrazil do vlasov. Arriana ma neustále pozorovala a začínal som zvádzať boj so svojou sebakontrolou.