𝐓𝐇𝐄 𝐃𝐄𝐕𝐈𝐋'𝐒 𝐁𝐑𝐈𝐃𝐄 𝟏,𝟐 ✅

38. časť

Arriana

Prstami som si prechádzala po perách. Oči som prudko stískala a nepriala som si nič iné, len aby vo mne spomienka na včerajší deň ostala navždy. Možno by som sa nechcela nikdy prebudiť z toho sna, keby som tak veľmi nechcela cítiť Lucasovu blízkosť znovu. Avšak, miesto vedľa mňa bolo prázdne.

Posadila som sa v posteli a poobzerala sa okolo seba. Po jeho veciach nebolo ani stopy. Posteľ bola stále trochu vlhká od našich tiel, no bola to jediná vec, ktorá mi pripomínala, že včerajšok nebol len moja predstava.

Pomaly som sa postavila a navliekla na seba prvé tričko, ktoré mi prišlo pod ruku. Biely, rozťahaný kus oblečenia, ktorý som najradšej nosila, keď som dni trávila doma. Čo bolo kedysi vlastne väčšinou. A tak na mňa stále čakalo pripravené na stoličke.

Schodmi som zišla až na prízemie, no dom zíval prázdnotou.

,,Lucas?" Zakričala som do ticha, no odpoveďou mi bolo ďalšie ticho.

Náhlila som sa na chodbu, kde som v kabelke vylovila svoj mobil a okamžite vytočila Lucasovo číslo. Znovu ticho. Zmätene som sa poobzerala okolo seba, v ruke stále zvierajúc mobil. Nerozumela som, prečo sa vyparil tak náhle. Prečo ma nezobudil, nenechal mi odkaz, alebo si jednoducho nezapol ten prekliaty mobil.

Prudko som vydýchla a posadila sa na barovú stoličku v kuchyni. Dokonca ani po našej gazdinej nebolo ani stopy. Rozhodla som sa, že keď sa objaví, musím sa jej opýtať na jej meno. Bolo to čosi, čo by som, ako jediné mohla zvládnuť aj mojou taliančinou, ktorá sa rovnala nule. Napriek tomu som bola odhodlaná. Prišlo mi až príliš neosobné a nezmyselné nevedieť jej meno.

~

Otec s Carlou sa vrátili až v nedeľu poobede a ani trochu ich neprekvapilo, že ma videli doma. Akoby to bola tá najprirodzenejšia vec na svete. Jednoducho ma pozdravili a znovu sa stratili kdesi v útrobách domu, kam som radšej nechcela mať prístup. Otec, ktorý bol pod vplyvom Lucasa mi síce vyhovoval, no ani trochu sa mi nepáčil. Jednoducho, môj otec sa nikdy nesprával tak dokonale prívetivo, ako to bolo posledné dni. Premýšľala som nad tým, či svoje kúzlo musel použiť aj na Carlu a musela som sa zasmiať. Bola som si istá, že to nebolo ani trochu potrebné.

Do školy som sa nevracala príliš nadšená, no zároveň som dúfala, že sa konečne stretnem s Lucasom a vysvetlí mi, kde sa celý víkend nachádzal. Celá táto situácia mi prišla zvláštna a nepochopiteľná. Sľúbil mi, že víkend strávime spolu, no na miesto toho som celé dva dni tŕpla a premýšľala, čo sa asi prihodilo. Nechcela som si však pripustiť, že sa Lucasovi mohlo niečo stať.

Posadila som sa do prvej lavice vzadu. Výhoda skorších príchodov bola tá, že ste si mohli vybrať akékoľvek miesto, no zároveň ste sa stránili všade prítomných pohľadov.

Študenti sa začali do triedy zbierať len niekoľko minút pred začiatkom prednášky a medzi prvými vstúpila práve Jenna s Kylom. Podľa kruhov, ktoré sa jej vynímali pod očami som usúdila, že včera musela byť na párty. Vlastne, Jenna chodila na párty ktorýkoľvek deň v týždni. Nezáležalo na tom či bola nedeľa, pondelok, alebo piatok.

Oči som zamerala na Kylea, ktorý sa s neprítomným pohľadom obzeral po triede, akoby niekoho hľadal. Isteže aj hľadal.

Potom, ako si ma jeho oči vyhľadali mi veselo kývol na pozdrav a vybral sa mojím smerom. Zmätene som otvorila ústa a sledovala mojich bývalých najlepších priateľov, ako sa s úsmevom na perách blížia mojím smerom.

Zložili sa rovno pri mne, každý z jednej strany a ja som sa cítila, ako v pasci. Okrem seba, zo sebou priniesli aj čosi...čosi zvláštne, čo som cítila, no nedokázala som si to nijakým spôsobom vysvetliť.

,,Ahoj, Arriana," objal ma okolo pliec Kyle a ja som sa na miesto pozdravu silene usmiala.

,,Ako sa máš, Ria?" Zaštebotala Jenna.

Prekvapene som nadvihla obočie. Nerozumela som, prečo o mňa zrazu javili taký veľký záujem.

,,Mám...mám sa fajn," pokrčila som plecami a striedavo sa pozerala raz na jednu stranu, raz na druhú.

,,Deje sa niečo? Si akási zvláštna," opýtala sa Jenna a rukou si podoprela bradu v očakávaní odpovede.

V tom istom momente vošla do miestnosti prednášajúca, ktorej sa za chrbtom krčila Olívia a snažila sa nenápadne presunúť na zvyšné voľné miesto. Až vtedy som si uvedomila, že som si vôbec neuvedomila, že sa už aula úplne zaplnila. Akoby som bola odrazu v úplne inej dimenzii, kde ľudia okolo mňa žijú úplne iný život.

,,Som v pohode, ale...myslela som, že sa na mňa stále hneváte. Obaja," odvetila som takmer šepky, načo sa Jenna s Kyleom potichu rozchichotali.

,,Ona je opitá?" Zmätene pokývala hlavou Jenna a cez lavicu sa jemne nahla, aby odkývala Olívii, ktorá sa konečne usadila a zdola nám mávala.

A to bol presne moment, kedy som si bola istá, že nič z toho, čo sa deje nemôže byť skutočné. Silno som sa uštipla do ruky, no napriek bolesti som sa stále neprebudila z tejto nočnej mory. Čo ak som naozaj nesnívala?

Žiadny z mojich priateľov sa nechoval ani trochu normálne. Ako prvé mi napadlo, že za to mohol Lucas. Samozrejme. Kto iný. No prečo by to vlastne robil? Olívia a Kyle aspoň čiastočne zabudli na to, čo sa stalo. No čo s tým mala spoločné Jenna?

Neveriacky som pokrútila hlavou a napriek tomu, že už sa začala prednáška, nedokázala som sa sústrediť ani na jediné slovo. Opatrne som z kabelky vytiahla mobil a pod lavicou už po niekoľký krát vytočila Lucasovo číslo. Stále ma to však prepínalo do odkazovej schránky.

,,Ria, čo sa s tebou deje?" Drgla do mňa Jenna, nespúšťajúc zrak z prednášajúcej. Možno si skutočne myslela, že pôsobí nenápadne.

,,Ja, neviem..." odvetila som pravdivo.

Bola som v tak veľkom šoku, že som dokonca nedokázala ani len klamať a už vôbec nie predstierať, že sa nič nedeje. Nervóze som sa vrtela na stoličke a na tvári som neustále cítila Jennin pohľad. A aby toho nebolo málo, rovnakým spôsobom si ma prezeral aj Kyle. A ja som mala sto chutí kričať. Následne sa postaviť a ujsť niekam ďaleko. Od neskutočného sveta, v ktorom som sa práve nachádzala.

,,Máš krámy?" Ozvalo sa mi pri uchu a ja som automaticky prikývla. Nemala som chuť Jenne čokoľvek vysvetľovať. Dokonca, ani nebolo čo, pretože pravdu som jej povedať nemohla. Navyše, kto by mi vôbec uveril?

,,Jenna, nevidela si prosím niekde Lucasa? Od včera o ňom vôbec nič neviem," zašepkala som potichu, aby sa moje slová nedostali ku Kyleovi.

,,Koho?" Nadvihla zmätene obočie a moje srdce snáď vynechalo úder.

,,Jenna, prestaň si zo mňa uťahovať. Ty vieš, koho mám na mysli," skúsila som to znovu. Nemohla som veriť tomu, že to, čo som práve počula môže byť pravda.

,,Zlatko, podľa mňa by si sa mala ísť vyspať. Naozaj netuším o kom to hovoríš. Nikoho s podobným menom nepoznám," zopakovala a chápavo mi stisla ruku, no ja som neveriacky pokrútila hlavou a prudko vyskočila zo stoličky.

Možno to bolo po prvý krát, no ani na malý moment som sa nepozastavila nad tým, že sa všetky pohľady upierajú na mňa. Vrátane prednášajúcej.

Cez plece som si prehodila tašku a rýchlym krokom schodmi zbehla až ku katedre. Nevnímala som, čo mi pani v stredných rokoch hovorila. Nevnímala som smiech, ktorý sa rozliehal miestnosťou. Ruky som prudko položila na veľký stôl a prezenčnú listinu natočila mojím smerom, aby som skontrolovala všetky mená študentov.

Mohla som si papier prejsť aj sto krát, no jeho meno sa na ňom nenachádzalo. Zmätene som sa obzerala po triede a nesúhlasne krútila hlavou. Musela som pôsobiť, ako blázon. Určite som tak pôsobila.

Lucas Davies nebol študentom našej školy.