𝐓𝐇𝐄 𝐃𝐄𝐕𝐈𝐋'𝐒 𝐁𝐑𝐈𝐃𝐄 𝟏,𝟐 ✅

29.časť

Arriana

,,Nikdy si nechodila cez víkendy domov. Proste som len z toho trochu mimo," rozhodil rukami Lucas, prechádzajúc sa po internátnej izbe, ktorú som obývala spoločne s Jennou.

,,Teraz je to iné. Nemôžem tu ostať. Nie, keď už nemám ani Jennu a napriek tomu ju musím neustále stretávať," odfúkla som a tašku, do ktorej som zbalila všetko potrebné si zazipsovala.

,,Máš tu mňa," zašepkal a posadil sa na posteľ, patriacu Jenne.

,,Ja viem, no na izbe bývam s Jennou. Tento víkend ostáva na intráku a ja si od toho všetkého potrebujem vydýchnuť," posadila som sa vedľa neho a pritlačila sa čo najbližšie ku nemu. Ruku si prehodil okolo mňa a pobozkal ma do vlasov.

,,Dovoľ mi, aby som ťa aspoň odviezol domov," nadvihol obočie a tvár natočil mojím smerom.

,,Otec ťa uvidí a..."

,,A čo, Arriana? Chodíme spolu, alebo nie? A navyše, už nemáš pätnásť. Nemyslím si, že sa mu neustále potrebuješ spovedať," naštvane sa postavil z postele, načo som musela neveriacky pokrútiť hlavou.

,,To myslíš vážne? Ako mi také čosi môžeš povedať práve ty? Ty, ktorý sa nedokážeš postaviť svojej rodine?" Odvetila som naštvane, no okamžite potom som svoje slová oľutovala. No bolo už pozde.

,,To si o mne myslíš? Myslíš, že sa im nedokážem postaviť?" Zaťal ruky v päsť a postavil sa priamo oproti mňa. Tvár mal červenú hnevom a na malú chvíľu som dokonca verila, že mi chce ublížiť.

Napriek tomu som sa však prudko postavila oproti neho a ruku položila na jeho rameno, no po mojom dotyku okamžite o krok ustúpil.

,,Ja...nemyslela som to tak. Nechcela som. Prepáč mi, prosím," šepkala som, no Lucasov výraz sa ani po mojom ospravedlní nemenil. Pozoroval ma so zaťatou sánkou a dokonca som si všimla, že sa na jeho tvári začal formovať jemný úškrn, čo nesvedčilo nič dobré.

,,Arriana, zabúdaš na to, že ja presne viem, ako si to myslela," precedil cez zuby a ja som hlasno preglgla.

Nechcela som si priznať skutočnosť, že by som tak Lucasa mohla vnímať. Nie! Bola som si istá, že sa musel mýliť.

,,Lucas, ľúbim ťa," zašepkala som do náhleho ticha, ktoré sa medzi nami rozhostilo a zapozerala sa do zelených očí, ktoré ma bez prestávky prepaľovali a trestali za niečo, čo som nedokázala žiadnym spôsobom vysvetliť. ,,Povedz niečo," naliehala som, keď sa mi nedočkalo odpovedi, no Lucas sa len zvrtol na mieste a opustil izbu, kde bolo len pred malou chvíľou všetko úplne v poriadku.

Zúfalo som sa zložila na posteli a tvár si zaborila do dlaní. Snažila som sa vstrebať, čo sa práve stalo a pochopiť situáciu v ktorej sme sa ocitli. No absolútne nič mi nedávalo zmysel. Skutočne som ľutovala, čo som Lucasovi povedala, no občas v hneve povieme aj veci, ktoré nás neskôr mrzia. A presne toto bol ten prípad. No napriek tomu som nerozumela, prečo musel Lucas zareagovať práve takto. A uvedomila som si, že mi jeho správaním ublížil rovnako, ako ja jemu.

Niekoľko krát som sa zhlboka nadýchla a postavila sa, aby som skontrolovala, či som na nič nezabudla. Napokon som sa natiahla pre mobil, ktorý som mala položený na nočnom stolíku a otcovi v krátkej správe oznámila, že som pripravená a môže pre mňa prísť. Niekoľko krát som sa ešte poobzerala po izbe a napokon som ju so zvláštnym pocitom, ktorý sa mi vkrádal do mysle, opustila.

~

Po tom, ako som sa posadila do auta som Lucasovi napísala krátku správu, kde som sa mu znovu ospravedlnila a vysvetlila mu, že som svoje slová nemyslela vážne. Následne som mobil odložila späť do vrecka bundy a zapozerala sa von oknom, kde sa práve rozpršalo.