𝐓𝐇𝐄 𝐃𝐄𝐕𝐈𝐋'𝐒 𝐁𝐑𝐈𝐃𝐄 𝟏,𝟐 ✅

14.časť

Arriana

Internát sa stal akýmsi mojím útočiskom. Po tom, ako som sa dozvedela zopár, pre mňa mätúcich informácií, zdržiavala som sa väčšinou práve na izbe, nad knihami.

Lyžiarsky výcvik mi ubehol, ako voda. Možno za to tiež mohol fakt, že som sa po zbytok pobytu venovala poctivo lyžovaniu a snažila sa odosobniť od informácií a hlavne ľudí, ktorý sa okolo mňa motali, ako mor.

Iste, nepatrí sa priateľom dávať podobné pomenovania, no ja som cítila, že priateľstvo s Kyleom už nikdy nebude také, ako pred tým. Tým pádom to bude mať dosah aj na moje priateľstvo s Jennou. Jenna a Kyle sú nerozlučná dvojica, to predsa vedel každý.

A ja som im v ceste stáť nemienila. Možno som tiež, ani nemusela. Jenna na rozdiel odo mňa trávila všetok svoj voľný čas na párty a keď sa práve žiadne nekonala, prebývala na izbe s Kyleom a jeho spolubývajúcim Tobiasom.

Možno vás to prekvapí, no ja som ju chápala. Až príliš dobre. Vedela som, že mi nechcela nijakým spôsobom ublížiť, no ak by ostávala v mojej prítomnosti, bolo pre ňu zložitejšie správať sa, ako by sa vlastne nič nestalo.

A tak neslávne sa skončil môj príchod do novej školy. Vlastne, len sa naplnilo to, čo som sama predpokladala. Že ostanem znovu sama, ako to vlastne bolo po celý môj život. Plachá, nudná, tak trochu možno bláznivá. No túto stránku som si tak často nepripúšťala.

Prekvapivo ma to však nemrzelo. Na samotu som bola zvyknutá a vo väčšine prípadov mi chýbala oveľa viac, ako priatelia.

Z ľahu som sa presunula do sedu a jemnými pohybmi prstou na nohe som sa snažila rozprúdiť krv v zaležaných končatinách. Pocítila som jemné mravčenie, ktoré po chvíli ustalo a ja som sa lenivo postavila.

Niekoľko minút som sa bezcielne prechádzala po izbe a pristihla som sa, že je to vlastne po prvý krát, kedy som premýšľala nad tým, že by som sa vrátila domov. Alebo by som si možno mohla nájsť brigádu a prenajať si nejaký malý byt, kde by som bola konečne úplne sama.

Hneď na to som však svoj návrh zavrhla. Nikdy popri škole nezarobím dosť, aby som si mohla dovoliť byt sama pre seba. Možno by som mohla poprosiť o pomoc otca, ktorý má peňazí viac než dosť.

Oh, bože, Arriana!!! Ozvalo sa vo mne moje svedomie a ja som súhlasne prikývla.

,,Ja viem, je to blbosť. Nikdy sa neznížim na to, aby som bola presne rovnaká, ako slečna, ktorá žije s mojím otcom a ťahá z neho prachy. Nikdy!" Zavrčala som sama pre seba a vykročila ku skrini, kde som ihneď narazila na teplú bundu, ktorá mala vnútro prešívané umelou, teplou kožušinkou.

Nasúkala som sa do bundy a zips vytiahla až po krk. Pred dverami som si obula prechodné čižmičky s podobnou kožušinkou a vykročila do slabo osvetlenej chodby internátu.

Len z niekoľkých izieb sa ozýval tichý smiech, inak bolo takmer celé poschodie úplne pokojné. Väčšina študentov sa pripravovala na blížiace sa skúšky, ktoré na našej škole dávali poriadne zabrať.

Potichu som prešla až na koniec chodby a schodmi som zišla na prízemie. Pomaly som prekĺzla okolo vrátnika, ktorý by si ma zrejme nevšimol, ani keby som ho pozdravila, taký bol zažratý do svojho mobilu.

Až keď som sa ocitla pred budovou internátu, uvedomila som si, že už musí byť skutočne pozde. Z vrecka riflí som vytiahla mobil a skontrolovala na obrazovke čas. Bolo len niečo po šiestej hodine, no slnko už dávno zapadlo a ulicou sa šírilo šero.

Zastavila som na mieste a premýšľala, kam sa vybrať. Ak by som kráčala doľava, najskôr by som sa dostala do centra mesta, kde sa v tomto čase nachádza až príliš veľa ľudí. Ak by som sa však rozhodla pre cestu vpravo, bola by to cesta, ktorú som poznala veľmi dobre.

Každé ráno, som ňou kráčala do školy a tiež viedla okolo školského štadiónu. A presne to by mohlo byť miesto, kde by sa o tomto čase nenachádzalo, ani živej duše.

Bolo rozhodnuté.

Cesta trvala nanajvýš päť minút. Podišla som k veľkej kovovej bráne a potiahla za kľučku, ktorá pod mojou rukou okamžite povolila. S úsmevom na perách som kráčala pozdĺž celej zelenej plochy štadióna, ktorý bol osvetlený niekoľkými reflektormi. Vedela som, že sa občas zápasy hrávali aj v takejto večernej hodine, no dnes nebol ten prípad, čo ma nesmierne tešilo.

Očami som zablúdila na tribúnu, ktorá sa skladala z niekoľkých poschodí a po betónových schodoch vyšliapala až na samý vrch.

Posadila som sa na najvyššiu lavicu a rukami si pošúchala ramená. Až teraz som si uvedomila, ako chladno v skutočnosti je. A na malý moment som dokonca oľutovala, že som sa rozhodla práve pre toto miesto. Napriek tomu, že som do teraz nič podobné necítila pristihla som sa, že sa mojím telom prehnali zimomriavky, ktoré neboli ani zďaleka spôsobené zimou, ktorá okolo mňa panovala.

Bolo to niečou prítomnosťou a ja som presne vedela, koho. Pomaly som sa postavila z lavice a pohľadom sa snažila vyhľadať nepozvaného hosťa. Do tváre mi udrel silný vietor a vlasy sa mi rozleteli na všetky strany. Privrela som oči, pretože mi pod náporom studeného vzduchu začali slziť.

Vietor za malý moment ustál a ja som oči znovu prižmúrila, tento krát, aby som zaostrila na postavu stojacu priamo uprostred ihriska.

Ako sa tam do pekla za tú chvíľu dostal? A...bol to vlastne Lucas?

Jediná vec, ktorú som si nedokázala vysvetliť, bola absencia strachu. Akoby zo mňa ktosi vytiahol schopnosť báť sa. Schopnosť, ktorá bola pre naše bitie jedna z najdôležitejších. Jej úlohou predsa bolo chrániť nás. Nútiť nás, aby sme boli ostražití a nekráčali do stredu ihriska za osobou, o ktorej sme vôbec nič nevedeli.

,,Prečo som tu?" Zavolala som do diaľky, no pre vietor, ktorý sa okolo nás znovu rozpútal som nepočula ani jediné slovo.

Ostávalo už len niekoľko posledných metrov, aby som sa ocitla priamo pred osobou, ktorá spôsobovala, že moja myseľ a rovnako tak moje telo sa stávali neovládateľnými.

,,Myslíš, že si tu pretože som to chcel ja?" Ozval sa chrapľavým hlasom, no ja som si bola istá, že je to on ešte skôr, než ma stihol opiť tónom, akým týchto niekoľko slov vyslovil.

,,Presne to si myslím," prikývla som a zastavila sa až tesne pred ním.

Hneď po tom, ako vietor znovu ustal si z hlavy zložil kapucňu, čím odhalil strapaté havranie vlasy stojace na všetky smery.

,,Nevedel som, že prídeš. Tvoju prítomnosť som však cítil skôr, než si prešla bránou," povedal potichu a urobil malý krok dopredu, čím vzdialenosť medzi nami o ďalší malý kúsok skrátil.

,,Mám podobný zážitok," zašepkala som a zopakovala to isté, čím sa naše telá ocitli tesne oproti seba.

Hlavu jemne natočil nabok a očami si dôkladne premeriaval moju tvár. Akoby skúmal každý jej milimeter a ukladal si ho do pamäte. Nervózne som si zahryzla do pery, načo sa jeho oči prudko zúžili a zaostrili presne na to miesto.

,,Prestaň ma zvádzať, inak ťa tu pretiahnem," prižmúril oči, načo som hlasno vydýchla.

_________________________________________

❤
Ďakujem, zlatíčka 🥰
AureliaStaviarska, Ayhla_, vykecavacka, Dadalili3, NIKCA11
A ďakujem aj vám ostatným 
za vaše ⭐
❤

A mimochodom
tí, ktorí čítate aj môj príbeh ZA MÚRMI, zajtra sa konečne dočkáte! Čaká vás kapitola z Aaronovho pohľadu 🥰