𝐓𝐇𝐄 𝐃𝐄𝐕𝐈𝐋'𝐒 𝐁𝐑𝐈𝐃𝐄 𝟏,𝟐 ✅

32. časť

Lucas

Auto sa mi podarilo zaparkovať snáď na to najvzdialenejšie miesto od školy. Práve z toho dôvodu sa väčšina študentov, ktorí nebývali na internáte snažili chodiť na čas. Na rozdiel odo mňa. Premýšľal som nad tým, či je už Arriana v škole. Od rána sa ma však zmocňoval zvláštny pocit. Navyše, jej prítomnosť som necítil ani zďaleka tak intenzívne, ako inokedy. Možno som si dokonca len namýšľal, že ju cítim.

Kráčal som dlhou chodbou až ku aule. Priestory školy zívali prázdnotou, takže už prednáška začala. Dvere som sa snažil otvoriť čo najtichšie, no pánty na dverách napriek mojej snahe hlasno zaškrípali a pohľady všetkých mojich spolužiakov sa sústredili na mňa.

,,Ospravedlňujem sa," pokývol som jemne hlavou na prednášajúcu, ktorá mi ale nevenovala pozornosť. Podišla ku katedre a do papiera položeného pred sebou, čosi rýchlo dopísala. Dúfal som, že je to len prezenčná listina a ona si dopísala moje meno.

Pohľadom som blúdil po aule a keď som nikde nevidel sedieť Arrianu, zmocnil sa ma nepokoj. Posadil som sa na jediné voľné miesto, kdesi v strede a z vrecka nohavíc rýchlo vytiahol mobil. Arriane som napísal krátku správu v ktorej som sa pýtal, prečo neprišla do školy a či je v poriadku. Keď sa mi ani do hodiny nedostalo odpovedi vyparil som sa pod zámienkou toalety na chodbu, kde som sa pokúšal niekoľko krát vytočiť jej číslo. Neúspešne. Po asi tretom pokuse ostal telefón hluchý. Takže si vypla mobil, alebo sa jej vybil. Nič zo toho sa mi však na Arrianu nepodobalo.

Totálne vytočený som sa vrátil späť na prednášku a znovu som si pohľadom prezrel celú aulu, keď som si uvedomil, že okrem Arriany chýba ešte niekto. Kyle.

Prudko som vyskočil zo svojho miesta a pristúpil k Jenne, ktorá práve čosi ťukala do mobilu.

,,Pán Davies, posaďte sa späť na miesto," ozvala sa za mnou rozhorčená prednášajúca, no ja som jej ani na malý moment nevenoval pozornosť.

,,Kde je Kyle?!" Zreval som sa na celú aulu, načo Jennou preľaknuto trhlo.

,,J-ja neviem," vytreštila na mňa oči, no ja som sa z jej odpoveďou neuspokojil. Jenna však bola natoľko čitateľná, aby som vedel, že mi hovorí pravdu.

A tak ostávala posledná možnosť. Pohľad som zodvihol na Olíviu, ktorá ma so zaťatou sánkou pozorovala a v momente, ako sa naše pohľady stretli prudko vyskočila zo svojho miesta. Stačilo len niekoľko krokov, aby som ju dostihol. Schmatol som ju za zápästie a nevnímajúc krik prednášajúcej ju odtiahol až na chodbu.

,,Kde je?" Precedil som cez zuby a na chodbe ju prudko prirazil na stenu, načo hlasno sykla.

,,Kto, kde je?" Pokývala zmätene hlavou.

,,Nerob zo mňa kokota, Olívia. Ak mi nepovieš kam ste ju odvliekli, zabijem ťa!" Pritláčal som sa svojím telom na to jej stále silnejšie, čím sa jej bolesť v chrbte ešte viac prehlbovala.

,,Potom, ale nezistíš kde je," jemne sa usmiala, čím sa hnev ktorý som do teraz ako tak zadržiaval vydral na povrch v celej svojej sile.

Prudko som Olíviu potiahol za dlhé vlasy, čím som ju donútil zakloniť hlavu. Po líci sa jej skotúľala malá slza, no napriek tomu sa stále usmievala.

,,Netuším, prečo ti nevidím do hlavy, Olívia. Ale veľmi dobre vieš, čoho všetkého som schopný. A tiež, čoho je schopná moja rodina. Zobrala si niečo, čo je moje a ja to chcem späť! Okamžite!" Zreval som, no to už sa dvere na aule otvorili a z miestnosti vystúpilo niekoľko spolužiakov, na čele s prednášajúcou.