𝐓𝐇𝐄 𝐃𝐄𝐕𝐈𝐋'𝐒 𝐁𝐑𝐈𝐃𝐄 𝟏,𝟐 ✅

9. časť

Lucas

Niekoľko minút sme bez slova sedeli oproti seba. Arrianina tvár smerovala dole a tá moja z nej naopak nedokázala spustiť zrak.

,,Prečo si vlastne prišla? Práve sem," opýtal som sa napokon, čím som si získal jej pozornosť.

,,Nemala som kam ísť," pokrčila ramenami.

,,Som rád, že si tu," priznal som a rukou sa pomaly natiahol za tou jej, no v momente, ako sa naše prsty dotkli Arriana si ruku prudko prirazila ku sebe.

,,Prepáč," pokrútila ospravedlňujúco hlavou a postavila sa zo stoličky.

Následne podišla ku dverám, kde sa zastavila a aj napriek tomu, že som to už nečakal, otočila sa a následne prudko vydýchla.

,,Možno som sem nemala chodiť. Myslím si, že všetko čo sa deje tak rýchlo, nemôže byť správne. Všetky veci by sme si predsa mali nechať uležať v hlave a až keď si budeme úplne istí...až potom..."

,,Netuším čo mi tým chceš povedať, no možno by si sa mala nad vecami zamýšľať trochu menej, Arriana," prerušil som ju a postavil sa. Pomalými krokmi som sa presunul ku nej a zastavil až v momente, keď sa naše telá takmer dotýkali.

,,Č-čo to robíš?" Odvetila zmätene a očami zbesile behala po celom priestore miestnosti. Zásadne sa však vyhýbala mne.

,,To, že som až príliš premýšľal a nedal na svoje srdce mi zničilo život. To, že som príliš premýšľal malo za následok, že som stratil niečo, vďaka čomu som žil. To, že som príliš premýšľal spôsobilo, že ak to nezískam späť zbláznim sa. Možno nie hneď. No viem, že sa to stane. Tak prosím prestaň toľko premýšľať, Arriana."

Každé jedno slovo som vyslovil pomaly, aby dokonale porozumela tomu, čo som sa jej snažil naznačiť. Prstami som sa priblížil ku bezchybnej pokožke na tvári a obkreslil jej kontúru. Za posledné roky som jej nikdy nebol takto blízko. Počul som jej tlkot srdca, vnímal jej zrýchlený dych a dokonca cítil aj teplo na jej pokožke, ktoré sa mierne zvýšilo. Keby som jej dokázal pamäť vrátiť, stalo by sa to presne teraz. Vedel som to, cítil som odhodlanie tak silné, ako nikdy pred tým. No nech som sa sústredil akokoľvek, nech som sa snažil, ako som len vedel, nestalo sa vôbec nič.

,,Ja nie som tá, ktorú chceš," zašepkala a o trochu sa odtiahla, no rukou som jej automaticky zaterasil cestu.

Napriek všetkým zásadám, ktoré som si tak dlho vštepoval nadišiel moment, kedy som viac nemohol odolať mojej Arriane. Už som viac nemohol byž bez nej. Teraz, alebo nikdy. Musela to vedieť. Musela vedieť, že bez nej byť nemôžem - nechcem.

,,Si všetko, čo chcem. Si to jediné, čo chcem," zodvihol som jej ruku na úroveň hlavy a jemne pritlačil na dvere za jej chrbtom. Čelom som sa oprel o to jej a zhlboka sa nadýchol.

,,Nepoznáš ma," protestovala, načo som prudko privrel oči.

Vedel som, že Arriana to pochopiť nemôže. Netušila, ako veľmi som ju miloval. A tiež netušila, ako veľmi milovala ona mňa.

,,Arriana, prosím," vydýchol som.

Vedel som, že v mojom hlase sa zračilo zúfalstvo. Bol som zúfalý. Tak, ako nikdy pred tým. Už som ju viac nechcel pustiť, no ešte viac som nechcel, aby odísť chcela.

Tvár som jemne odtiahol od jej, aby som sa mohol tento krát zapozerať do veľkých, hnedých očí. To, čo som v nich videl sa mi nepáčilo. Bol to strach. Bála sa ma. Neverila mi ani jediné slovo.