𝐓𝐇𝐄 𝐃𝐄𝐕𝐈𝐋'𝐒 𝐁𝐑𝐈𝐃𝐄 𝟏,𝟐 ✅

39.časť

Arriana

Sama netuším, ako som sa dostala až ku Lucasovi domov. Premáhal ma tak veľký strach, že bláznim, že som takmer nevnímala svet okolo mňa.

No bol tam.

Stál presne na tom istom mieste, ako naposledy. Nezmenila sa jeho farba a nič nenasvedčovalo tomu, že som si tento dom mohla len vymyslieť.

Pred domom nestálo žiadne auto, čo ma trochu vydesilo, no napriek tomu som odhodlane kráčala ku vchodovým dverám a prst pridržala na zvončeku hnedej farby.

Domom sa ozvalo hlasné cinknutie a ja som o krok ustúpila. Až teraz som si uvedomila, aký strach skutočne mám. Telo sa mi nekontrolovateľne triaslo a ruky som si nervózne žmolila.

Po niekoľkých sekundách sa za dverami ozvali kroky a keď dvere otvorila Kate, vydýchla som si. A to rovno z dvoch dôvodov. Prvým bol ten, že Lucasova rodina skutočne existovala. Druhým bol fakt, že mi otvorila práve Lucasova mama a nie jeho hrôzostrašný otec, ktorý by ma možno hneď zniesol zo sveta.

,,Čo tu robíš, Arriana?" Opýtala sa nie príliš prívetivo a ja som okamžite zvažovala útek. Nemohla som však odísť skôr, ako zistím, čo sa do pekla deje.

,,Hľadám Lucasa," snažila som sa pôsobiť čo najviac vážne a neukázať príliš strach.

,,Oh, vedela som, že to ten chlapec nedokázal dotiahnuť do konca," prudko vydýchla a trochu sa odsunula od dverí, aby som okolo nej mohla prekĺznuť do domu.

Napriek tomu som hodnú chvíľu zvažovala, či skutočne navštívim dom v ktorom mám kopu nepriateľov.

Nadýchla som sa a čo najrýchlejšie prekĺzla okolo nej. Ani náhodou som sa jej nechcela dotknúť. Akoby som sa mohla popáliť a zbkĺknuť, ako kus papiera.

Nečakajúc som svoje kroky namierila do jedálne, ktorá bola jedinou miestnosťou, ktorú som v tomto dome poznala. Dlaňami som sa opierala o operadlo stoličky a s napätím čakala na príchod pani domu.

,,Myslela som, že toto už skončilo. Že Lucas konečne pochopil, že v našej situácii si nemôžeme dovoliť riskovať. No opäť nás sklamal."

Jej hlas sa ozýval za mojím chrbtom a celým telom mi prechádzali zimomriavky.

,,O čom to hovoríte?" Opýtala som sa, no odpoveďou mi bol pridusený smiech.

,,Lucas," zrevala na celý dom a mojím telom trhlo.

Potom, ako sa na jej zavolanie dostavil do jedálne, ani náhodou nepôsobil prekvapene. Vedel, že som tu, no napriek tomu nebol ten, kto mi prišiel otvoriť dvere. Neprišiel ani potom, keď som s jeho mamou osamela v jedálni a bola strachom bez seba.

Bál sa tiež, alebo ma proste nechcel vidieť?

,,Lucas," vydýchla som do priestoru medzi nami.

,,Prečo si tu?" Odvetil chladne a ja som sklamane zvesila plecia. Čakala by som čokoľvek, no nie takúto reakciu.

,,Neozýval si sa mi. Stratil si sa z povrchu zemského," pípla som a snažila sa v jeho očiach nájsť to, čo ma ku nemu tak veľmi ťahalo. No boli prázdne.

,,Mama, chcem sa s Aarianou porozprávať osamote," ozval sa smerom ku Kate.

,,Dúfam, že konečne túto situáciu vyriešiš, inak..."

,,Viem, do riti! Nemusíš mi to neustále opakovať," zreval na útlu ženu, ktorá sa po jeho slovách stratila v dome.

,,Čo sa deje?" Ozvala som sa po niekoľkých sekundách, keď ma Lucasove oči bez slova pozorovali.

,,Musel som to urobiť. Mal som všetky spomienky na seba vziať aj tebe, no nedokázal som to. Budeme musieť odísť, Arriana. Príliš veľa ľudí o nás vie a moja rodina si myslí, že to všetko...že je to kvôli tebe. Už viac nemôžeme ostať v tomto meste," riekol potichu, no najviac zo všetkého ma bolel fakt, že vzdialenosť medzi nami sa nesnažil a ani nechcel prerušiť.

Premýšľala som nad jeho slovami, no nič z toho mi nedávalo zmysel. Vedela som, že sa ma Lucas snažil chrániť, no to nebolo potrebné. Ja som nebola tá, ktorá spôsobila ich problémy a Lucas to vedel. Napriek tomu, sa ma od seba snažil odohnať. Chcel ma opustiť a nechať ma v nevedomosti mysliac si, že dokážem tak jednoducho zabudnúť.

,,Nemôžeš vziať spomienky aj ľuďom, ktorí o vás vedia?" Opýtala som sa naivne, načo sa Lucas hlasno, krútiac hlavou rozosmial.

,,Nie, Arriana. To nemôžem. Neviem, kto sú tí ľudia. Pochop, že nemôžem vymazať spomienky celému svetu. To nejde."

,,Tak pôjdem s tebou," povedala som rozhodne a urobila niekoľko krokov pred seba. Stále som však nenabrala dosť odvahy, aby som vstúpila do jeho osobnej zóny.

,,Nie," pokýval protestne hlavou.

,,Prečo nie?" Rozhodila som rozčúlene rukami.

,,Pretože nie!" Zreval. ,,Moja rodina by to nikdy nedovolila", doplnil tento krát omnoho pokojnejšie a pohľad zameral na zem.

,,Nemusíš ísť s nimi. Nemusíš."

,,Arriana ja nie som, ako ty. Nikdy nebudem môcť žiť vo svete v akom žiješ ty," prehrabol si rukou vlasy, čo už som nevydržala a niekoľkými rýchlymi krokmi sa presunula až ku nemu a vrhla sa mu do objatia.

,,Ty budeš vždy patriť do môjho sveta. Vždy. Pretože patríš ku mne," zašepkala som do čierneho trička, z ktorého sa šírila jeho vôňa.

,,Arriana, zlato," snažil sa protestovať, no napokon mi obajtie opätoval a stisol ma ešte silnejšie.

,,Milujem ťa," zodvihla som ku nemu pohľad, no stále som ruky držala pevne zaháknuté o jeho telo.

,,Milujem ťa," zopakoval a nežne ma pobozkal do vlasov.

,,Odíď prosím so mnou," prosila som.

,,Nájdu ma. Vždy ma nájdu. Ublížia ti."

,,Ja sa nebojím. Nie, keď som s tebou. Nemôžeš im dovoliť, aby ťa zničili. Aby z teba urobili to, čím sú oni," zabárala som nevedome nechty do pokožky na jeho chrbte.

,,Tým už dávno som. Len ty to nevidíš," preložil si ruky na moje ramená, aby mal priestor odtiahnuť sa odo mňa. Okamžite som protestne pokrútila hlavou, no bolo to zbytočné. Nechcel, aby som sa ho viac dotýkala.

,,Nie," zavzlykala som.

,,Mala by si ísť, Arriana. Skôr, než sa domov vráti otec," odvetil rozhodne a ustúpil o krok dozadu.

,,Nepôjdem nijam. Nedonútiš ma. Nie bez teba," nahnevane som rozhodila rukami,l presvedčená, že konám správne.

,,Do riti. Kurva je tu," zúfalo si prehrabol vlasy a zmätene sa obzeral okolo seba.

,,Poviem mu to, čo som povedala tebe. Nebojím sa," zašepkala som viac menej pre seba.

,,Nie, Arriana. Drž hubu. Teraz musíš držať hubu, počuješ ma?" Rýchlym krokom pristúpil ku mne a rukami obopol moje ramená, ktorými následne silno zatriasol. V rovnakej chvíli sa dvere na dome otvorili.

,,Rozumieš čo ti hovorím?" Zapichol do mňa zelené oči, ktoré stále zývali prázdnotou. Tak desivou prázdnotou.

Na miesto odpovedi som prikývla a naštvane sa od Lucasa odtiahla. Nebála som sa. Viac som sa nebála.

Otočiť sa ma donútili až približujúce sa kroky. Hrdo som sa narovnala a bradu vystrčila dopredu. Vedela som, že môj strach vycítia na míle ďaleko, no tento krát som sa nebála.

,,Drahý, on to vyrieši. Vyrieši to," začula som z chodby Kate. Lucas zo mňa po celý čas nepúšťal oči. Chcel si zaistiť, že ho poslúchem. No ja už som si nemohla byť ničím istá.

,,Čo to má do riti znamenať? Čo tu to dievča robí?" Zahrmel vysoký muž, ktorý sa až nápadne podobal na Lucasa. No len navonok. Jeho vnútro bolo zhnité, ako staré ovocie padnuté, kdesi pod stromom.