𝐓𝐇𝐄 𝐃𝐄𝐕𝐈𝐋'𝐒 𝐁𝐑𝐈𝐃𝐄 𝟏,𝟐 ✅

14. časť

David

Ordináciu som opustil so značne dobrou náladou. Trochu ma mrzelo, že sa s doktorkou Harlingovou viac neuvidím. Bola to pani, niečo po štyridsiatke, ktorá vždy presne vedela, čo povedať. Veril som, že práve ona má na svedomí, akým smerom sa bude uberať môj život. Okrem iného. Napriek tomu, že som niekoľko týždňov strávil v úplne inom štáte, napokon som sa rozhodol začať v meste, ktoré ma čímsi priťahovalo. Nikdy som si nedokázal vysvetliť čím to bolo, no v mojom živote nebolo jedinej veci, ktorú by som dokázal odvôvodniť. Jednoducho to tak bolo.

Nadýchol som sa čerstvého vzduchu a nechal vietor, aby mi postrapatil už príliš dlhé vlasy, ktoré mi neustále padali do očí. Obzeral som sa okolo seba a premýšľal, kam sa vydať. Niekto by možno povedal, že má len dve možnosti. Ja som ich mal milión. Mohol som ísť domov, to tiež. No v obzore toho bolo toľko, čo som stále nepoznal. A ja som chcel vedieť všetko.

S úsmevom na perách som vykročil v pred a niekoľko minút sa prechádzal centrom mesta, až som natrafil na cukráreň, ktorá praskala vo švíkoch. Od kedy som sa sem nasťahoval, ešte nikdy som ju nenavštívil a to bol prvý krok, ktorý som sa rozhodol zmeniť.

Predral som sa davom ľudí, až som sa napokon ocitol v interiéry, ktorý bol zariadený vo Vintage štýle. Ďalšie desiatky minút som strávil čakaním v rade, no ani trochu mi to neprekážalo. Mal som kopu času. Zároveň som mal dosť času na to, aby som mohol s otvorenými očami pozorovať svet okolo seba. Ľudí, ktorí sa stále za niečím ponáhľali. Ľudí, ktorí si nedokázali užiť daný moment len preto, aby sa náhlili za ďalším, ktorý nebol ani zďaleka tak podstatný.

Keď som sa konečne dostal na rad, premýšľal som nad tým, na čo mám chuť. S úsmevom na perách som si vzal hneď niekoľko druhov koláčov, ktoré som si dal zabaliť do ružovej krabice s logom podniku. Netušil som, či som schopný zjesť toľko koláčov, ale pocit, že môžem ma z nevysvetliteľného dôvodu zahrial pri srdci.

Zastavil som, aby som si premyslel kam by som mohol ísť, keď mi zrak padol na neďalekú fontánu, okolo ktorej stálo niekoľko ľudí. Niektorí sedeli na jej okraji, niektorí sa pri nej fotili a niektorí naopak len bez povšimnutia prešli okolo.

Pomalými krokmi som podišiel až ku nej a krabicu so zákuskami položil na jej okraj, kde som sa následne posadil. Dlaňami som sa podoprel o betónový povrch, aby som videl na dno, kde sa válali mince rôznych veľkostí a hodnôt. Mince, ktoré sem hádzali ľudia rôznej národnosti, veku či pohlavia. Každý z nich len s jediným cieľom. Verili tomu, že fontána im pomôže splniť si po čom túžia, nech už to bolo čokoľvek. Ak neverili, ostávalo im stále čosi. Mohli dúfať.

Rukou som prešiel po hladine vody, ktorá sa pod mojím dotykom jemne rozvlnila a ja som tak na miesto mincí videl len poskakujúce machule. Vydýchol som a pohľad zodvihol pred seba, kde som na druhej strane uvidel dievča, ktoré premýšľalo presne nad tým istým. Ako som to vedel? Jednoducho. Reč jej tela mi to prezradila okamžite. Pozorovala hladinu vody presne tak, ako pred chvíľou ja. Namočila do studenej vody svoju ruku a jemne ňou obkreslila hladinu, až sa napokon postavila a rovnako tak vydýchla.

Vo vrecku čosi hľadala, až sa jej napokon v dlani zablišťala strieborná minca. Premýšľala až pridlho. Ak má človek sen, nemôže nad ním váhať. Potom to nie je ten správny sen. Postavil som sa a bez váhania obišiel fontánu, až som sa napokon ocitol priamo za ňou. Nemal som strach osloviť ju. Dokonca sa mi to zdalo prirozdenejšie, ako čokoľvek iné.

,,Poznám jeden trik," ozval som sa, načo ňou preľaknuto trhlo a otočila sa mojím smerom, čím odhalila tie najkrajšie hnedé oči, aké som kedy mohol vidieť. Bol som si dokonca istý, že ak by som niekedy videl krajšie, pamätal by som si to. Určite by som si to pamätal.