𝐓𝐇𝐄 𝐃𝐄𝐕𝐈𝐋'𝐒 𝐁𝐑𝐈𝐃𝐄 𝟏,𝟐 ✅

13. časť

Jennet Harlingová

Prstami som klepkala po povrchu veľkého mohutného stola, ktorý v mojej ordinácii tvoril základný pilier. Na tomto mieste som si vypočula tisíce ľudkých príbehov. Od šťastných, po tie smutné, až tragické. Väčšinou však prevažovali práve tie smutné a ja som sa musela naučiť prijímať a zároveň vstrebávať každý jeden.

Psychológia ma priťahovala už od ranného destva. Študovala som sociálnu psychológiu, no z nejakého dôvodu som napokon svoj smer zmenila a začala sa zaoberať ľuďmi so stratou pamäti. Či už sa jednalo o ľudí, ktorí stratili pamäť po úraze, prekonali šok, alebo ich jednoduho pamäť prestala poslúchať. Všetky tieto veci som riešila práve ja a vo svojom obore som bola považovaná za jednotku.

Občas som však stále stretávala prípady, kedy som natrafila na človeka, ktorého príbeh som nedokázala nijakým spôsobom vysvetliť. O to ťažsšie to bolo, pokým sám pacient nemal žiadny záchytný bod o ktorý by sme sa mohli oprieť.

Jedným z nich bol bol mladý muž o ktorého som sa starala približne dva mesiace. Chlapec, ktorý sa jedného dňa prebudil v nemocničnej izbe a nedokázal si spomenúť na svoje meno, vek, miesto narodenia. Jednoducho nedokázal doktorom zodpovedať základné otázky. Nemal pri sebe jediný doklad, peniaze, žiadny odkaz. Nemal tiež žiadnu ranu, ktorá by doktorov mohla usvedčiť v tom, že chlapec mal úraz, alebo ho niekto napadol.

Bol slušne oblečený, aj napriek tomu, že ho našli v bezvedomí len niekoľko metrov od nemocnice.

A práve tento prípad pre mňa ostáva záhadou.

Hlavou som sa opierala o ruku, ktorú som mala zohnutú v lakti a druhou tento krát klepkala po stolíku. Čakala ma ďalšia konzultácia a mňa znervózňoval fakt, že som sa na ňu vôbec nepripravila. Nešlo o to, že by som sa nepripravila vedome. Nemala som žiadne materiály, len prítomnosť pacienta, ktorý mi nedokázal odpovedať na základné otázky.

Z premýšľania ma vyrušilo rytmycké klopanie na dvere a ja som sa za stolom narovnala. Popravila som blúzku, ktorá sa pri sedení mierne pokrčila.

,,Vstúpte," zvolala som a položila si pred seba lekársku správu, ktorá sa skladala z jediného papiera a mojich poznámok.

,,Zdravím, doktorka Harlingová," pozdravil so širokým úsmevom môj dnešný, prvý pacient.

,,Dobrý deň, David," ukázala som rukou na stoličku pred seba.

,,Nemyslím, že je to moje meno," uškrnul sa, keď sa posadil za stôl a ruky si prekrížil na hrudi.

,,Na to si prišiel za jedinú noc?" Opýtala som sa prekvapene.

Naposledy som sa s chlapcom, ktorý mal vlasy čierne, ako uhlie a oči tak jasne zelené videla včera. Sám ma požiadal o stretnutie a napriek tomu, že som čakala, že si možno spomenul na čokoľvek, nestalo sa to. Bol však rád, keď sem mohol chodiť. Tvrdil, že som jediná, komu sa dokáže skutočne otvoriť.

,,Nie. Viem to od začiatku," pokrčil nezaujato plecami.

,,Myslíš, že by si si na svoje meno dokázal spomenúť? Možno, ak by som ti vymenúvala mená a ak by sa ti nejaké zdalo aspoň trochu povedomé, len ma stopneš," navrhla som.

,,Myslíte, že som to neskúšal? Myslím, že som si prečítal každé jedno meno, aké na svete existuje. Nič. Len prázdno," odvetil aj naďalej nezaujato.

David bol výnimočný práve tým, že nikdy nedal najavo, že by mu jeho diagnóza prekážala. Práve naopak. Často opakoval, že dostal novú šancu. Niekoľko krát sa dokonca vyjadril, že v minulom živote, presnejšie v živote pred stratou pamäti musel byť poriadny hajzel, no život mu dal napriek tomu druhú šancu. Nemohla som tušiť, či toto zistenie plynulo z jeho spomienok, ktoré mal zakorenené kdesi hlboko vo svojom vnútri, alebo si to jednoducho skutočne myslel.

,,To nevadí," jemne som sa usmiala. ,,Povedz mi, ako si trávil deň potom, ako si včera opustil moju ordináciu?"

,,Klasika. Sedel som doma na zadku a premýšľal nad tým, že by bolo na čase nájsť si prácu. Stále som však neprišiel na to, či je vôbec niečo, čo viem."

,,Stále sa môžeš všeličo naučiť," odvetila som presvedčená, že tým Davida zaujmem.

,,Myslíte, že by ste mohla prísť na to, čo mi pôjde? Viete, matika...fajn, to nebude moja šálka kávy. Ale napríklad programovanie, možno nejaká manuálna práca. Myslím, že je to jediná vec, ktorá mi na mojom novom ja prekáža," nahlas odfúkol.

,,Že sa stále nedokážeš nájsť?" Zaujato som sa lakľami oprela o stôl.

Na miesto odpovedi prikývol a následne do mňa zapichol tie prenikavo zelené oči, ktoré vás už po niekoľkých sekundách prinútili, aby ste odvrátili zrak.

,,Myslím, že by si sa uplatnil na nejakej vedúcej pozícii. Si sebavedomý, máš príjemne vystupovanie, samozrejme, ak to sám chceš a tiež vyzeráš dobre. Si múdry, aj keď si to o sebe mnohokrát nemyslíš. Jediné, čo ti chýba sú vedomosti, ktoré sa stále dajú nadobudnúť," odvetila som po chvíľke premýšľania.

,,Vy myslíte, že by som mohol riadiť nejaký tým ľudí?" Pobavene nadvihol obočie.

,,Samozrejme, nie hneď. No verím, že časom by si sa mohol vypracovať aj na takúto pozíciu," pokrčila som ramenami. ,,Máš potenciál," doplnila som neskôr, načo sa nepekne zaškeril.

,,Neznášam, keď požívate to slovo."

,,Potenciál?"

,,Áno. Mám z toho pocit, akoby ste hovorila len naučené frázy z vašich knižiek. Ja však nemám pocit, že som prípad, o ktorom ste sa učili v škole. Myslím, že to, čo sa stalo mne sa stalo z nejakého dôvodu. Neprezradila mi to žiadna spomienka. Jednoducho je to pocit, ktorý mi hovorí, že by som svoj život mal žiť na plno. A presne to aj chcem. Chcem sa učiť. Chcem sa naučiť všetko, čo sa mi sem zmestí," jemne si pobúchal po hlave a prudko sa nadýchol, aby mohol pokračovať. ,,Ja v tej hlave nemám vlastne nič. Nie sú tam spomienky, ktoré by zapĺňali kapacitu. Môžem začať odznovu. S čistým štítom. Povedzte mi, doktorka Harlingová. Nechceli by ste niekedy tiež začať s čistým štítom?"

,,Myslím, že sú situácie, ktoré by som zo svojho života rada vymazala," vyslovila som napokon prekvapená vlastnou odpoveďou.

David zo mňa nespúšťal oči a ja som sa nervózne pomrvila na mieste. Ešte nikdy pred tým sa náš rozhovor neuberal podobným smerom. David bol po väčšine naších sedení veselý a robil si srandu snáď aj z vlastného dychu. Dnes som však mala pocit, že mi chcel povedať čosi viac. Chcel sa mi otvoriť ešte viac.

,,Už by som mal ísť," postavil sa napokon, čim znovu prerušil moje mšlienkové pochody.

,,Len pred chvíľou si prišiel," postavila som sa tiež a dlaňami sa oprela o povrch stola.

,,Myslím, že už vaše sedenia nebudem potrebovať," doširoka sa usmial.

V zelených očiach sa odrážal záblesk šťastia a ja som sa musela usmiať tiež. Bol zo svojím začiatkom, ktorý na neho čakal zmierený.

,,Občas by si sa mohol zastaviť. Možno by som ti mohla pomôcť s tou prácou. Viem, že práve nemáš najviac peňazí..."

,,Ďakujem vám za všetko, doktorka Harlingová, ale toto už bude moja cesta. Dostal som druhú šancu preto, aby som začal od znovu. A pokiaľ chcem, aby to bolo podľa mojich predstáv, musím sa na tom podieľať predovšetkým ja sám," poobzeral sa po miestnosti, no na moje prekvapenie napokon obišiel stôl, aby ma vtiahol do pevného objatia. A moje útle telo sa v sekunde stratilo v zovretíjeho mohutných rúk.

Prekvapivo som sa však nezľakla. Práve naopak. Z Davida vyžarovalo príjemné teplo a pokoj. Pokoj, aký som sama nezažila už roky.

Po malej chvíli sa odtiahol a bez jediného slova, či ďalšieho pohľadu zo stoličky zvesil koženú bundu, ktorú si na ruke priniesol a opustil ordináciu.