𝐓𝐇𝐄 𝐃𝐄𝐕𝐈𝐋'𝐒 𝐁𝐑𝐈𝐃𝐄 𝟏,𝟐 ✅

22.časť

Arriana

,,Odkedy sa v noci zamykáš?" Opýtal sa prekvapene otec, keď som mu po niekoľkých minútach konečne otvorila dvere na mojej izbe.

,,Zvyk z intráku," pokrčila som plecami a otec sa chápavo usmial.

Za jeho správaním som však videla čosi iné. Očividne bol spokojný s tým, ako perfektne dopadla včerajšia večera. Teda, aspoň podľa neho.

Svedčil o tom tiež fakt, že ma vtiahol do silného objatia, čo sa pomaly stávalo akýmsi zvykom. Musela som si priznať, že táto jeho zmena bola aspoň na čosi dobrá.

,,Ty si spala s otvoreným oknom?" Nedôverčivo si ma premeral a svoje objatie povolil.

Pomalým krokom podišiel k oknu a ja som sa modlila, aby bol Lucas už dávno preč.

,,Otvorila som ho len teraz," odvetila som s úsmevom, no viac sa tým nezaoberal iba zašomral, že je von ešte príliš chladno, aby som na noc nechávala otvorené okno.

Súhlasne som prikývla, no jeho zaláskované nové ja mu nedovoľovalo si mojej podivnej nervóznej nálady všimnúť.

,,Oci, si šťastný?" Posadila som sa na posteľ a pohľadom si dôkladne premerala jeho reakciu.

Neprekvapilo ma, že sa na jeho tvári objavil ďalší široký úsmev. Posadil sa na posteľ a rukami sa oprel za chrbtom, ako zaľúbený pubertiak. Rovnaký, tiež bol jeho pohľad, akým sa díval kdesi pred seba.

,,Som," prikývol napokon a ja som sa viac nemusela pýtať.

Načo aj. Nemala som záujem počúvať, ako by svoju úžasnú snúbenicu ospevoval. Napriek všetkému som ju stále nemala rada a nedôverovala som jej. No užívala som si moment, kedy sa mi môj otec menil pred očami.

,,A čo ty? Máš už nejakého chlapca? Ak áno, chcem ho okamžite spoznať," vybafol so záujmom, načo som musela hlasno preglgnúť. Tvár sa mi okamžite sfarbila do červena, čo ma určite prezradilo.

,,Tak trochu," priznala som, načo otcovi obočie prudko vystúpilo nahor.

,,Zatiaľ sa len spoznávame. Nie je to nič vážne," mykla som plecami, no otec si ma premeral pohľadom, ktorý jasne kričal, že sa dožaduje ďalších odpovedí.

,,Skutočne, oci. Je to môj spolužiak," odvetila som s úsmevom.

,,Niekedy ho priveď na obed. Chcem vedieť s kým sa moja dcéra stýka," zamračil sa a pomaly sa postavil z postele.

A presne pre toto som sa tak veľmi bála, aby u nás otec Lucasa nepristihol.

,,Iste," prikývla som a keď otec konečne opustil moju izbu, vydýchla som si.

Akoby nestačilo, že ma chce spoznať Lucasova rodina, teraz ešte aj otec. V duchu som si okamžite vynadala zato, že som radšej nedržala jazyk za zubami. Nikdy som však nedokázala príliš dobre klamať. Okamžite ma prezradila moja tvár, ktorá sa sfarbila, snáď všetkými farbami sveta.

~

,,Nedokážem si predstaviť, že už zajtra sa musím vrátiť na internát. Prečo si ty vlastne počas sviatkov neostal doma?" Opýtala som sa Lucasa, keď sme vystúpili z auta pred domom, ktorý pôsobil omnoho obyčajnejšie, ako mnohé domy na okolo. Absolútne nič nenasvedčovalo tomu, že by ho mali obývať akési démonické bytosti, alebo čokoľvek, čo Lucas a jeho rodina boli.

,,To za chvíľu pochopíš," odvetil nervózne a chopil sa mojej ruky, ktorá do teraz voľne visela vedľa tela.

V inom prípade by ma toto gesto potešilo, no sila akou mi Lucas ruku stláčal svedčila o tom, že mal strach. Bol nervózny a nedokázal to žiadnym spôsobom zakryť.