𝐓𝐇𝐄 𝐃𝐄𝐕𝐈𝐋'𝐒 𝐁𝐑𝐈𝐃𝐄 𝟏,𝟐 ✅

12. časť

Arriana

Kráčala som vydlaždeným chodníkom smerom ku cukrárni, kam som chodila takmer každé ráno pred prácou. Zhlboka som dýchala a pripravovala sa na stretnutie, ktorého sa obávam už tak dlho. Vlaste, celé roky.

Obzerala som sa po terase a hľadala známu tvár. Spoznám ju ešte vôbec? Dúfala som, že bude sedieť von. Napriek začínajúcej jeseni bolo von stále príjemne teplo a ja som nemala chuť tlačiť sa vo vnútri s desiatkami ľudí. Nikdy som nemala rada, keď bolo okolo mňa príliš veľa ľudí. Zvlášť nie pri podobnej príležitosti.

Začínala som sa cítiť nanajvýš trápne, keď som sa okolo seba zmätene obzerala už nejakú chvíľu. V momente, ako ma od posledného stola pozdravila zdvihnutá ruka, vydýchla som. Nebolo to úľavou. Skôr som sa pripravolala na prípadné fiasko, ktorým sa možno skončí toto stretnutie.

Napriek tomu, že som si sľúbila, že sa budem snažiť usmievať a budem príjemná, môj úsmev zamrzol práve v momente, keď som sa bez jediného slova posadila oproti nej a všetky spomienky, ktoré som sa snažila roky zahnať boli späť. Behali mojou mysľou a hľadali akékoľvek miesto, do ktorého by sa mohli z chuti zahryznúť.

,,Ahoj, Arrianka," oslovila ma potichu a na tvári sa jej objavila zvláštna grimasa pripomínajúca úsmev.

,,Ahoj," odvetila som potichu.

Možno čakala na oslovenie z mojej strany, no mamou som ju prestala nazývať práve v momente, keď si na miesto mňa vybrala alkohol a pochybných mužov. Nebola mojou mamou. Nebola ňou vtedy, keď som ju potrebovala.

,,Ako sa máš?" Kŕčovito sa usmiala a mne pohľad padol na jej ruky, ktoré si na kolenách nervózne žmolila.

,,Prečo som tu?" Opýtala som sa na miesto odpovedi.

Skôr, než by stihla odpovedať sa pri nás pristavil mladý čašník s bločkom v ruke.

,,Čo vám prinesiem?" Prehodil otrávene. Očividne nebol jediný, kto dnes nemal svoj deň.

,,Len vodu," odvetila rýchlo mama a pohľad sklopila na svoje ruky, ktoré už mala od toľkého šúchania červené.

,,Xanax," pretočila som očami, no v momente som svoju poznámku oľutovala.

Fajn, možno som sa na mamu hnevala, no v kútiku duše som chcela veriť, že sa skutočne mohla zmeniť.

,,Poprosím vás minerálku. Neperlivú," opravila som sa, načo čašník bez jediného slova prikývol a rovnako otrávene odkráčal do interiéru cukrárne.

,,Počuj, Arri. Ja viem..."

,,Nehovor mi tak. Neoslovuj ma tak, ako keby som stále mala desať," precedila som cez zuby a prudko privrela oči. Budem vlastne niekedy schopná komunkovať s ňou normálne?

,,Prepáč," pípla a do pľúc nabrala vzduch. Dvadsať sekúnd odvahy. ,,Arriana. Viem, že sa na mňa hneváš. Urobila som veľa chýb. Bože, tak veľa. No nikdy som ťa neprestala mať rada, to mi musíš veriť."

Po jej slovách som automaticky pretočila očami, no ani to ju neodradilo v tom, aby pokračovala.

,,Nepijem už dva roky. Ozvala som sa hlavne z dôvodu, že bývam neďaleko a keď som sa od tvojho otca dozvedela, že tu bývaš tiež, musela som ťa vidieť. Chcela som sa ozvať už oveľa skôr, no tiež som si chcela byť istá, že sa už za mňa nebudeš musieť hanbiť. Arrianka, chcela by som, aby si mi dala ešte jednu šancu. Ak ťa sklamem aj tento krát sľubujem, že sa z tvojho života stratím a už nikdy viac ťa nebudem obťažovať," zavzlykala a po líci sa jej skotúľalo niekoľko sĺz.