𝐓𝐇𝐄 𝐃𝐄𝐕𝐈𝐋'𝐒 𝐁𝐑𝐈𝐃𝐄 𝟏,𝟐 ✅

16.časť

Arriana

Všetko to začalo počas jednej tmavej noci, kedy ste na oblohe nemohli zazrieť jedinú hviezdu...

Lucas odstúpil a tento krát sa postavil priamo vedľa mňa. Ruku mi položil okolo pásu a jemne si ma pritiahol ku sebe.

,,Teraz sa pozeraj," ozval sa mierne chrapľavým hlasom a rukou ukázal pred seba, na tmavú oblohu.

Niekoľko sekúnd sa vôbec nič nedialo. Obaja sme bez pohybu stáli a pozerali sa do tmy. Na oblohe nebolo vďaka mračnám vidieť jedinej hviezdy.

,,Lucas, ja nič..."

,,Pššš," priložil si prst na pery a ja som zmätene nadvihla obočie.

A presne v tom momente...to začalo.

Najprv som mala pocit, akoby sa mraky na oblohe začali závratnou rýchlosťou oddeľovať, no nebolo tomu tak. Čierny fľak, ktorý sa na oblohe zjavil a každou sekundou sa približoval nemohol byť oblak.

S otvorenými ústami som sledovala približujúcu sa temnotu a celým telom sa ešte viac tlačila na Lucasovo.

,,Čo...čo je to?" Koktala som, no Lucas naďalej mlčal.

Neprestajne sa pozeral pred seba nereagujúc na moje pevné stískanie jeho ramena.

Prižmúrila som oči, aby som sa uistila či to, čo vidím je skutočné, alebo sa ma moja myseľ len snaží oklamať.

,,Vtáky?" Opýtala som sa prekvapene. Zdesene som sa snažila cúvnuť dozadu, no Lucasov stisk sa prehĺbil, čím môj pokus okamžite zlyhal.

,,Havrany," odpovedal s úsmevom Lucas a voľnú ruku vystrel pred seba.

Hneď na to sa jeden čierny operenec posadil na jeho ruku. Zvyšok mohutného kŕdľa si posadalo po celej ploche umelého trávniku. Bolo ich tak obrovské množstvo, že po zeleni takmer neostalo ani stopy.

Vytvorili okolo nás akúsi bariéru a v tomto momente by som sa na útek neodvážila, ani keby som skutočne mala možnosť.

Z každej strany mi do uší udieralo hlasné krákanie. Vymanila som sa z Lucasovho zovretia a vystrašene sa krútila okolo vlastne osi. Jeden z vtákov sa zodvihol zo zeme a pristál priamo na mojom pleci.

Pohyb môjho tela, akoby šibnutím čarovného prútika ustál.

,,Lucas, daj toho vtáka dole z môjho pleca," precedila som šeptom pomedzi zuby.

Lucas s ďalším operencom na rovnakom mieste pristúpil bližšie a postavil sa priamo oproti mňa. Delilo nás len niekoľko centimetrov, no bolo zvláštne, aké úsilie ma stálo túto vzdialenosť predýchať.

,,Neublíži ti," zašepkal a prstami jemne pohladil havrana sediaceho na mojom pleci. ,,Je to zvláštne," prechádzal pomaly prstami po jemnou perí.

,,Čo...čo je zvláštne?"

,,Ako ťa okamžite prijali. Väčšinou k ľudom nie sú veľmi mierumilovné," skonštatoval, načo ma div nerozpučilo hnevom.

,,To nemyslíš vážne! Ty si sem povolal vrany..."

,,Havrany. Je v tom rozdiel," bleskovo ma opravil.

,,Havrany z celého mesta. Teda určite nie len z mesta aj keď hrozilo, že ma zožerú?" Zamrnčala som. Napriek tomu, že by som najradšej na plné hrdlo kričala, stále som mala strach sa čo i len pohnúť.