𝐓𝐇𝐄 𝐃𝐄𝐕𝐈𝐋'𝐒 𝐁𝐑𝐈𝐃𝐄 𝟏,𝟐 ✅

11. časť

Lucas

Už po druhý krát vo svojom živote som sa rozhodol pre život osamote. Vlastne, možno som sa tak nerozhodol len ja sám. Veril som totiž, že presne takýto život mi bol predurčený. Keby som čím skôr pochopil, že nie som len obyčajný človek, bolo by to pre mnohých ľudí jednoduchšie. Zvlášť pre mňa. No nemienil som sa viac ľutovať. Rozhodol som sa začať od znovu a rozhodol sa tiež žiť život, ktorý mi prináleží. Život, pre ktorý som na tento svet prišiel. Naša existencia nebola nijak zvlášť dôležitá, ale som predvedčený, že to ani tá ľudská. Vlasne sme všetci len akési ľudské červy. Parazity, ktoré okupujú tento svet.

Kráčal som ku veľkému domu, ktorý mal podľa všetkého patriť mojej rodine. Oh bože, čo to trepem. Cítil som ich okamžite, ako som opustil lietadlo a ocitol sa tak na menšom ostrove, ktorý bol teraz mojej rodine druhým domovom. Musel som uznať, že si vybrali správne. Všade naokolo bola príroda, svet nepoškrvnený ľudstvom až tak veľmi, ako to bolo na väčšine planéty. To však nikto z domácich nemohol tušiť, že ostrov tiež obývajú monštrá, akým som bol tiež.

Žiadna brána, len plynulý prechod ku domu. Už nemali strach. Betónový chodník ma naprieč kvetinovému záhonu zaviedol priamo ku bielym vchodovým dverám. Ruku som zodvihol pripravený zaklopať, napokon som sa však zastavil a s úškrnom dvere otvoril. Nechcel som im úctu preukázať žiadnym spôsobom. A už vôbec nie tým, že im prejavím rešpekt.

Poobzeral som sa po chodbe, ktorej steny zobili rôzne rodinné fotografie. Na väčšine z nich som sa sám spoznával. Mama sa tento krát hecla, to som musel uznať. Pokýval som nad týmto trápnym počinom hlavou a kroky nasmeroval do kuchyne, kde sa nachádzala mama. Vedel som to. A tiež som cítil vôňu jedla, ktorá sa šírila zo sporáka a môj žalúdok sa potichu ozval. Neprišiel som však preto. Bol som natoľko nervózny, že nech by som zjedol čokoľvek, ani na minútu by som to v sebe neudržal.

Zastavil som sa medti dverami a pozoroval ženu, ktorá si celý môj život hovorila mama a nahlas vydýchol. Myslel som, že to bude jednoduchšie. Že moja návšteva potrvá len krátko, no v momente, ako som uvidel jej zmätený pohľad zmohli ma pochybnosti.

,,Lucas," prudko vydýchla a s utierkou v ruke sa rozbehla mojím smerom a hodila sa mi do náručia. Presne, ako som predpokladal. Jej dotyk nespôsobil vôbec nič. Dokonca som sa pristihol, že mi jej ostrý parfum vadí ešte viac, ako tomu bolo pred rokmi.

,,Prišiel som za otcom," povedal som narovinu.

,,Za otcom?" Prekvapene nadvihla obočie.

Iste, ako prvé ju napadlo, že som sa prišiel pomstiť, alebo čosi také. To som nemal v úmysle. Samozrejme, moju rodinu som zo svojho života vylúčil práve v ten deň, kedy som urobil najväčšiu chybu svojho života. Nebola to však len ich vina. Bola hlavne moja, pretože som bol až príliš zbabelý.

,,Čo chvíľa by sa mal vrátiť," posadila sa pomaly za stôl, keď pochopila, že sa odpovede nedočká.

,,Prečo si prišiel?"

,,Otec by jej dokázal vrátiť pamäť," zamrmlal som viac menej pre seba. No zároveň som chcel, aby sa ku nej moje slová dostali.

,,Dobre vieš, že to nie je možné. To, čo si jej z hlavy vzal už nemôžeš vrátiť späť," pokývala hlavou.

Len z pohľadu na ňu som mal nervy. Skurvené nervy.

,,Tušil som to. To je ďalší dôvod, prečo som tu. Keď pamäť nemôžem vrátiť Arriane, chcem aby mi otec vzal tú moju. Už viac si nechcem pamätať na deň, kedy som ju spoznal. Už viac ju nechcem milovať, rozumieš tomu?" Zreval som na plné hrdlo, načo mamina ruka vystrelila k ústam.