𝐓𝐇𝐄 𝐃𝐄𝐕𝐈𝐋'𝐒 𝐁𝐑𝐈𝐃𝐄 𝟏,𝟐 ✅

30.časť

Arriana

Schodmi som kráčala, ako omámená. Pomaly, akoby som sa bála skutočnosti, kto sa nachádza v našom dome. Bola som si istá, že to musí byť Lucas, no napriek tomu ma premohol zvláštny pocit. Nerozumela som prečo by také čosi Lucas robil. Prečo by mi chcel robiť zbytočné problémy. Nemohla som ho predsa tak veľmi nahnevať.

Od prízemia ma už delilo len posledných pár schodov, keď som z jedálne začula hlasy. Ako prvý som spoznala hrubý otcov hlas, ktorý až príliš často prerušoval piskľavý, patriaci Carle.

Zastavila som sa na poslednom schode a oprela sa o stenu.

,,Takže ste sa spoznali na škole?" Opýtal sa otec, a ja som nedočkavo čakala na odpoveď.

,,Presne tak, pán Frei," odvetil známy hlas, načo som si z ťažka vydýchla.

V hlave som pocítila zvláštny pocit, ktorý signalizoval, že Lucas už o mojej prítomnosti vie, a tak mi neostávalo nič iné, ako sa neochotne odlepiť od steny a vkročiť do miestnosti.

Ihneď sa do mňa zapichlo niekoľko párov očí. Nervózne som si hrýzla do pery a snažila sa pohľadu na Lucasa vyhnúť čo najdlhšie. Moja snaha však zlyhala v momente, keď Lucas pristúpil až ku mne a priamo pred mojim otcom mi na pery vtisol bozk.

Prekvapene som sa odtiahla a s červenými lícami pohľad presunula na otca, ktorý nás s úsmevom pozoroval. Okamžite som vedela, že za jeho správaním je práve Lucas. V inom prípade by už s ním dávno vytrel podlahu.

,,Čo si urobil s mojím otcom?" Precedila som cez zuby blízko jeho tváre.

,,Nedvíhaš mi mobil," odvetil na miesto odpovedi, čím vo mne hnev ešte viac narastal.

,,Čo to s tým má do riti spoločné?" Rozhodila som rukami a pohľadom znovu zaujala miesto na otcovi, ktorý sa stále usmieval, ako mesiačik na hnoji.

,,No tak, hrdličky. Večera už je hotová," zašvitorila Carla, čím sa naša konverzácia na teraz musela uzavrieť.

Naštvane som odstúpila od Lucasa a posadila sa za stôl, kde už sedel otec s úsmevom od ucha k uchu.

,,Páči sa mi," potľapkal ma jemne po pleci, načo som vystrúhala umelý úsmev.

Lucas sa posadil vedľa mňa, takže som bola akási bariéra medzi otcom a ním. A presne tak mi to vyhovovalo. Na opačnú stranu stola sa posadila Carla a potom, ako nám gazdiná začala na stôl nosiť jedlo veselo zatlieskala rukami. V inom prípade by som si určite neodpustila štipľavú poznámku na jej adresu, no v tejto chvíli mi nič z toho ani len nenapadlo.

Všetci sa pustili do jedla, no ja som sa len neveriacky obzerala okolo seba. Čo sa to do pekla dialo? Mala som pocit, akoby celé dianie išlo okolo mňa. Akoby som vôbec nebola súčasťou tej chorej situácie, v ktorej sme sa nachádzali.

V tichosti sme sa navečerali, otec dokonca Lucasovi nedával žiadne otázky na telo, čo by ho v inom prípade neminulo.

Keď už som situáciu nezvládala postavila som sa od stola a bez jediného slova sa vzdialila do kuchyne, kde za sporákom stále postávala naša gazdiná.

,,Ako sa vlastne voláš?" Opýtala som sa a podišla bližšie.

Rukami som sa opierala o barovú stoličku a pozerala sa do hnedých očí, v ktorých sa zračilo prekvapenie. Premýšľala som nad tým, či je tiež pod vplyvom Lucasa.

Samozrejme, že mi nerozumela. Prudko som vydýchla a v tom istom momente sa na mojích bokoch ocitli ruky. Nemusela som premýšľať koho sú. S nevôľou som sa otočila, takže naše tváre delilo len niekoľko centimetrov.