𝐓𝐇𝐄 𝐃𝐄𝐕𝐈𝐋'𝐒 𝐁𝐑𝐈𝐃𝐄 𝟏,𝟐 ✅

10. časť

Lucas

Auto som nasmeroval do tmavej ulice, po ktorej sa už teraz motalo niekoľko podnapitých deciek. Často sa tadiaľto vracali domov priamo z klubu. Ulica viedla priamo do centra mesta, odkiaľ sa už vlastne dalo dostať kamkoľvek.

Prešiel som niekoľko metrov, keď som ju uvidel. Najprv som nerozumel, prečo si jednoducho nemohla vziať taxík. Potom mi to však došlo. Nechcela ísť domov. Nie hneď. A najlepší spôsob, ako sa zdržať, bolo ísť peši. No tiež to nebol najrozumnejší a najbezpečnejší spôsob.

Autom som pomaly zašiel ku kraju chodníka a stiahol okno. Kráčala pomaly s hlavou zaklonenou do zeme. Najprv si ma vôbec nevšimla, no napokon predsa zodvihla zrak za vrčaním motora. Mierne spomalila, až napokon zastavila. Stále však pozerala do zeme a nervózne prestupovala z nohy na nohu.

,,Odveziem ťa domov," povedal som pokojne, no okamžite zaryto pokývala hlavou.

,,Nie je bezpečné prechádzať sa tu v noci," skúsim som to znovu, načo konečne uprela pohľad na mňa.

,,Prečo by ti na tom malo záležať?" Odvrkla.

Toto bolo ešte horšie, ako som čakal. Stále som však bol pokojný. Necítil som sa ani zďaleka pokojne, no donútil som sa tak prinajmenšom tváriť.

,,Pretože si prišla za mnou. A ja ťa nechcem mať nasvedomí, rozumieš?"

Odpoveďou mi bol smiech. Hlasný, neutíchajúci smiech. Zmätene som pokýval hlavou a rozhodil rukami.

,,Vôbec ma nepoznáš. A vôbec ťa nemusí zaujímať, čo so mnou bude. Máš pravdu, prišla som za tebou, pretože som si myslela, že tým konečne dostanem odpoveď na to, ako sa posledné dni cítim. Ako sa cítim odo dňa, kedy som ťa prvý krát videla. Vieš, Lucas. Ty nie si jediný, čo niečo stratil. Tiež som niečo pred rokmi stratila a najhoršie na tom je, že stále nedokážem prísť na to, čo to bolo. Ja viem, nedáva to zmysel a pochopím, ak si myslíš, že som blázon. No ak som v tvojej prítomnosti cítim, že to bolí ešte viac. Nedokážem ti to vysvetliť, no ten pocit je až príliš silný a ja...nedokážem s tým vôbec nič urobiť. A už ho viac nechcem zažiť. Takže...nechaj ma prosím ísť. Nechaj ma znovu zabudnúť a ja budem znovu šťastná. Viem to. Jednoducho to cítim. Nechcem, aby si niekto znovu otvoril to prázdne miesto v mojom vnútri. Už viac nie."

Potom, ako dokončila svoj monológ prudko vydýchla. Bolo zreteľne vidieť, že sa jej uľavilo a ja som bol zmätený ešte viac. Myslel som, že ak bude v mojej prítomnosti, pocíti znovu to čo pred rokmi, no opak bol pravdou. Jediné, načo si spomínala bola bolesť, ktorú som jej svojími činmi spôsobil.

,,Pochopil som," odvetil som napokon a oprel sa o sedadlo. Hlavu som zaklonil dozadu a prudko privrel oči. Netušil som, čo viac by som mohol povedať.

,,Nechcem ti ublížiť," zašepkala stále postávajúc na mieste.

,,Neublížiš," odpovedal som automaticky. Bola to pravda. Arriana mi nemohla ublížiť. Nikdy. Nie vedome.

Na moje prekvapenie napokon vykročila a posadila sa do auta vedľa mňa.

,,Vezmeš ma prosím domov?" Venovala mi krátky úsmev, načo som bez jedinej emócie prikývol.

Arriana ešte netušila, že onedho bude všetko inak. Že sa zmení tiež môj život. S týmto vedomím som sa pohol v pred a bez jediného slova prešiel niekoľko ďalších ulíc, až som zastavil pred domom, kde som Arrianu vysadil aj naposledy.

Neprekvapilo ma, keď aj tento krát pred domom stálo Kyleovo auto a musel som sa zasmiať. Mal viac odvahy, ako ja. Teraz som to vedel. Nikdy sa Arriany nevzdal. Ani jediný deň nepochyboval o tom, že by mohla byť jeho. A vďaka tomu sa to stalo skutočnosťou.

,,Ďakujem," natiahla sa za mojou rukou.

Auto som nechal tento krát naštartované. Vedel som, že nebudem vystupovať.

,,Drž sa, Arriana," natočil som tvár jej smerom a donútil sa k jemnému úsmevu.

,,Drž sa, Lucas," povedala potichu a jemne sa naklonila mojím smerom a pobozkala ma líce.

Ďalší dôvod na smiech. Keby len vedela, kam všade ma bozkávala kedysi. Keby vedela, čo všetko som s ňou robil ja sám.

Pomaly som pokrútil hlavou a snažil sa ovládnuť svoje emócie, ktoré by sa dali prirovnať ku bláznovi. Žeby sa všetko splnilo tak skoro a ja už bláznim?

Vôbec som si neuvedomil, kedy vystúpila. Bolo to až v momente, kedy som sa pozeral za jej vzďaľujúcim sa chrbtom. Pomaly kráčala schodmi a tesne pred dverami sa otočila a zamávala mi. A ja som mechanicky zodvihol ruku a gesto zopakoval.

~

Do ruky som vzal neveľkú cestovnú tašku a nahádzal do nej len niekoľko vecí, ktoré by sa mi mohli zísť. Neplánoval som sa zdržať dlho. Nanajvýš pár dní. Keď som bol hotový, pobral som sa na chodbu a na nohy si natiahol čierne tenisky na viazanie. Šnúrky sa voľne váľali po zemi, no neprekážalo mi to. Ich viazanie by mi zabralo až príliš veľa času a ja som nestíhal už teraz. Vedel som, že ďalšie lietadlo by mi letelo už o niekoľko hodín, no chcel som byť na mieste čím skôr.

Z komody som vzal letenku a schody berúc po dvoch zbehol pred dom a naskočil do svojho auta. Neobzeral som sa. Naštartoval som a s pocitom, že onedho bude všetko za mnou sa pohol v pred. Vedel som, že som zbabelec. Vedel som to, no napriek tomu som stým nedokázal urobiť vôbec nič. Moje vnútro sa rozpadalo, bolo černejšie, ako uhlie. Bolo skazené.

Na letisko som dorazil za niekoľko minút. Natiahol som sa po tašku, ktorá bola hodená na mieste spolujazdca a behom sa náhlil do budovy letiska. V momente, ako som vošiel som sa započúval do ženského hlasu, ktorý upozorňoval, že lietadlo sa pripavuje na odlet. Zbesilo som sa poobzeral okolo seba, aby som sa zorientoval, až som sa napokon rozbehol ku terminálu.