I live for you ✓

14.

Na úplný vrchol sme sa rozhodli vyjsť pomocou výťahu, ktorý sme mali k dispozícii, lebo po schodoch by sme to určite nezvládli. Po pravde by sme to asi ani neskúsili. Po dostaní sa hore sme konečne dostali šancu na výhľad vôkol nás. Kdekoľvek sme sa pozreli bolo vidieť vysvietený Paríž. Bol to nádherný pohľad na všetky tie svetlá, či už malé alebo veľké. Dokázala by som tu stáť celé hodiny a len sa pozerať. Našťastie sme ani jeden nemali strach z výšok, takže pre nás nebol problém stáť tu hore a rovno pri zábradlí.

Bolo tu ešte zimšie ako som si myslela, že bude. Predsa sme len celkom vysoko. Objala som si telo rukami a snažila sa aspoň o trochu viac zahriať. Harry si môj boj so zimou všimol a bez premýšľania si začal svoju mikinu vyzliekať.

,,Harry, nie. Bude ti zima." Snažila som sa ho zastaviť rukami.

,,To nie je pravda. Tu máš obleč si ju." Pretiahol si ju cez hlavu a strčil mi ju do rúk.

,,Ale..."

,,Žiadne ale." Pohrozil mi a pozorne ma sledoval pri obliekaní. Jeho mikina bola veľká. Siahala mi približne do polky stehien a navyše príjemne hriala a voňala. Presne ako on.

,,Ty si taká rozkošná." Usmial sa od ucha k uchu a vytiahol si mobil.

,,Harold! Opováž sa..." Pohrozila som mu prstom, ale bolo neskoro. Párkrát si ma cvakol a mobil si naspäť vložil do vrecka.

,,No taak, keby si sa videla, tak by si spravila to isté." Zasmial sa a objal ma okolo ramien. Toto bol presne ten moment, kedy som po niekoľkých rokoch opäť pocítila to známe chvenie v žalúdku. Nebolo to dobré znamenie, ale nechcela som, aby skončilo. Zavrela som oči a zabudla na všetko. Toto je ten pocit, po ktorom všetci túžia a pri tom ani netušia, čo všetko ich to môže stáť.

Akú bolesť si pri tom človek vytrpí. Koľko sĺz vypustí na povrch. Koľko sily mu zoberie. Koľko hodín spánku stratí. Ale toto všetko stojí za to. Toľko radosti, lásky a vzrušenia človek nezažíva každý deň. Preto si takých momentov a chvíľ vážte.

,,Už nikdy nemôžeme zostať jeden bez druhého." Šepol mi do ucha.

,,Už nikdy." Súhlasila som s ním.

Flashback

Bol piatok. Konečne. Deň kedy sme boli s Harrym vždy dohodnutý na stretko. Po škole sme prišli domov a o tretej sa vždy stretli. Naše spoločné chvíle sme trávili väčšinou
s jedlom. Každý piatok pre nás znamenal jedlo. Buď sme boli u neho alebo u mňa doma alebo sme šli von a prechádzali sa do tmy. Dnešný deň nebol iný. Oblečená v teplákoch, mikine a čiapke som vyšla z domu a namierila si to na naše miesto. Presnejšie ku takému mini domčeku v lese.

Vedeli sme o ňom iba my a preto bolo našim najobľúbenejším miestom na stretnutia. Keďže sme s Harrym presní ako švajčiarske hodinky, tak sme sa stretli na ceste tam. Nebolo to prvýkrát a vôbec nás to neprekvapilo. Tancovali sme do rytmu mnou pustenej pesničky a mierili spoločne do nášho cieľa. Vstúpili sme do lesa a pokračovali cezeň. Šli sme rôznymi cestami, pretože pri hľadaní miesta na ukrytie nášho domčeku sme sa vážne snažili.

Po chvíli sme ho zazreli. Nemohol sa nazývať domom. Od toho mal fakt ďaleko. Na jednom strome. Ako stvorenom na dom sme si vedľa seba pribili pár dosiek, ktoré tvorili niečo ako podlahu. Približne dva metre nad tým boli taktiež pribité dosky v tvare striešky. Táto strieška bola veľká, aby nás uchránila pred dažďom alebo snehom a robila nám tieň v letných horúčavách. Tiež sme mali z bokov pribité dosky, aby sme odtiaľ nevypadli.

Nebola to stavba hodná nejakej ceny, ale pre nás znamenala veľa. Už nás aj napadlo tu prespať, ale na to sa až moc bojím hmyzu. Na to, aby sme sa dostali hore sme museli liezť po povrazovom rebríku, ktorý sme tu mali ukrytý. Ako prvý liezol Harry a po ňom ja. Keď som hore liezla prvýkrát, celkom som sa bála, keďže sa ten rebrík vždy tak hýbal, ale teraz? Kľudne aj so zavretými očami.

Hore sme mali ukryté deky a vankúše, aby sme počas dažďa nezmokli alebo nepremrzli. Jednu deku sme si rozprestreli na zem, na ktorú sme si vedľa seba sadli, opreli sa o stenu a tou druhou sa prikryli.

,,Milujem toto miesto." Hlesla som.

,,Ja taktiež." Súhlasil a ruku si preložil za moju hlavu a pritisol ma k sebe.

,,Nad niečím som premýšľal." Prehovoril odrazu.

,,Fakt? A čím?" Zaujímala som sa.

,,To by ma tiež zaujímalo." Zatváril sa, akoby nad niečím skutočne rozmýšľal.

,,Myslíš.." Odkašľal si. Už som horela nedočkavosťou, čo z neho vypadne.

,,Myslíš, že by bol zlý nápad, prihlásiť sa do X-factoru?"

,,Do X-factoru?" Potrebovala som sa uistiť, či som náhodou zle nepočula. Prikývol.

Huh. Nikdy som nečakala, že by sa ma niečo takéto spýtal. Vedel spievať. Šlo mu to perfektne, mal skutočný talent. Vedela som, že chce v živote niečo dosiahnuť, ale nečakala som, že takýmto spôsobom, ale nevadilo mi to. Verila som v neho.

,,Fuu. Je to naozaj veľké rozhodnutie, ale nie je to zlý nápad. Práve naopak. Ľudia potrebujú vidieť tvoj talent. Máš na to. V živote určite dosiahneš mnoho vecí. Ja v to verím. Verím v teba." Otočila som sa na neho a úprimne sa usmiala.

,,To bolo... To bolo tak dojemné." Zotrel si imaginárnu slzu a zasmial sa. ,,Ale nie. Naozaj ti ďakujem za tvoju dôveru a za tvoje cenné rady. Veľmi si to vážim."

Oprel si hlavu o tú moju a privrel oči. Zopakovala som po ňom to isté. Toto boli presne tie chvíle, kedy som zabudla na okolitý svet a snažila sa, čo najviac vžiť do súčasnosti

,,Myslím, že je čas ísť." Povedal po chvíli Harry. Mal pravdu, pomaly sa stmievalo a nás čakala ešte cesta domov. Opatrne sme zliezli dole, zapli pesničku, preplietli si ruky a vyrazili domov. Začala hrať melódia jednej z našich najobľúbenejších pesničiek. To pre nás znamenalo zmenu kroku do rytmu pesničky. Ozvali sa prvé slová, ale pri refréne sme to už nezvládli vydržať.

It's the final countdown

Kričali sme z plných pľúc. Aj tak sme tu boli sami a názor ostatných nás nezaujímal. Po dospievaní a dotancovaní pesničky sme si povedali, že sa ukľudníme, ale ďalšia v poradí bola I love rock 'n' roll.

Ahojky. Ak je tu niekto kto nepozná tieto pesničky, tak tu máte na ne linky. Sú fakt úžasné.

It's the final countdown https://youtu.be/9jK-NcRmVcw

I love rock 'n' roll
https://youtu.be/iC8oP4Z_xPw

12.2. /21