I live for you ✓

33.

Večer sme ešte zablúdili do mesta poprechádzať sa. Skočili sme si kúpiť piňakoládu do plážového baru a poprechádzali sa po nej. Počas našeho ,,výletu" som si zamilovala pláže. Predovšetkým tie pieskové, od všetkých počujem na ne len sťažnosti. Vraj majú potom ten piesok všade, čo je pravda, ale keď ho cítite pod nohami, keď je mäkký, od slnka vyhriatý, tak je to jeden z najpríjemnejších pocitov. Pre boľavé nohy ako stvorený. Dokázala by som sa tu prechádzať celé dni a počúvať zvuky okolia.

Dobre sa tam premýšľalo, čo bola vec, ktorú som teraz potrebovala. Popremýšľať o udalosti z dnešného dňa.

,,Vrátime sa?" Obrátila som sa ku nemu.

,,Ja tu asi ešte chvíľu ostanem, dobre? Poobzerať sa a tak." Vzhliadol ku mne o pousmial. Vyzeral byť smutný. Aj jeho úsmev sa mi nezdal moc úprimný, ale nechcela som sa do neho moc starať. Očividne mal ku tomu svoje dôvody, nad ktorými chcel práve porozmýšľať.

Moc mi to ani nevadilo. Tiež som potrebovala chvíľu pre seba, pretože sme neustále trávili čas spolu a taktiež som potrebovala rozmýšľať. Obaja sme mali niečo na srdci, čo sme tomu druhému nechceli prezradiť. Chcela som vedieť, čo ho ťažilo. Mala som ho rada a robila som si o neho starosti. Nemala som rada, keď bol smutný. Vlastne som nemala rada, keď bol ktokoľvek smutný, vždy som za ho snažila rozveseliť nejakou blbosťou, ktorú som urobila alebo nejaký vtipným (v mojom prípade skôr nevtipným) komentárom. Veľakrát to aj zabralo. Teraz na to, ale nebola správna chvíľa a myslím, že by to ani nepomohlo.

Odobrala som sa teda od neho a ruky si vložila do vreciek. Sklonila som hlavu a prešľapovala z nohy na nohu. Nechcelo sa mi vôbec nič, len prechádzať sa a byť v spoločnosti s Harrym. Opäť som sa ku nemu vracala, nedokázala som ho dostať z hlavy. A to, čo sa stalo dnes...

Skutočne ma chcel pobozkať?

Alebo sa to všetko odohrávalo v mojej hlave. Bolo to tak neuveriteľné, že bolo ťažké uveriť, že sa to skutočne stalo, ale zároveň to bolo tak reálne.

Pamätám sa ako na mňa hľadel tými jeho zelenými kukadlami. Mal tie najkrajšie oči na svete. A to nehovorím o jeho kučeravých vlasoch, ktoré sa pod vodou vyrovnali a nabrali tmavo hnedú až čiernu farbu. Nezabúdam na jeho telo. Nie je žiadny kulturista, ani nemá nejaké veľké svaly, ale pre mňa je dokonalý. Jeho hruď, ruky a trošku aj nohy zdobia atramentové obrázky, pre ktoré mám u neho slabosť.

Nie, žeby som ho pobozkať nechcela. Chcela som. V mojom vnútri sa odohrávala vojna medzi mojím srdcom a rozumom. Srdce kričalo pre áno, ale rozum si tým nebol až taký istý. Och, ako moc som to chcela urobiť. Srdce mi bilo ako o preteky a moje líca museli byť červené sťa čerešne. Len keď na to pomyslím, cítim menšie vzrušenie.

Ale, možno je to obojstranné a môže to výsť.

Hovorilo mi moje ďalšie ja. Vedela som, že ma má rád, ale či by v tom bolo niečo viac? Nebola som si tým istá. Nebola som si istá takmer ničím. Pobláznil mi hlavu ako nikto iný, pretože to dokázal jedine on. Len on mal takú moc.

Harry Styles.

Už pri tom prenádhernom a kráľovsky znejúcom mene mi vždy poskočí srdce. Neznášala som tieto pocity, ale zároveň som ich milovala. Rovnako ako...

Čo?

To som nepovedala. Nie.

Musela som sa zastaviť a uvedomiť si, čo som práve povedala. Síce sa ten rozhovor odohral len v mojej hlave, ale aj tak som sa otočila. Potrebovala som sa uistiť, že nikto nepočul moje myšlienky. Bolo to hlúpe a nezmyselné, ale bola to nutnosť. Viacej som už tie slová vysloviť nedokázala. Je náročné niekomu povedať, že ho... milujete a to aj vo vlastnej hlave. Už pri predstave, že by som to niekomu skutočne povedala som mala divný pocit.

Harry, Harry. Keby si len vedel, čo si mi to urobil.

Ďalej som kráčala ku chatke, ale už som sa neponárala do svojich myšlienok. Nechala som ich tam, kde boli a snažila sa vyčistiť si hlavu počúvaním okolia.

Sedela som na gauči v našej malej obývačke a čítala si knihu. Vonku už vládla tma a Harry nikde. Začínalo ma to znepokojovať. Bolo desať hodín a on nikde. Desať hodín nie je veľa, veď nie je dieťa, ale nemyslím si, že na premýšľanie potreboval toľko času. Nakukla som von cez okno či ho neuvidím, ale nikto tam nebol. Sadla som si a nervózne podupkávala nohou. Bolo už jedenásť!

Vykašľal som sa na informáciu, že nemá päť rokov a vyšla von. Vďaka svetlám osvetľujúcim mosty vedúcim k ubytovňám som si bola istá, že sa nevracia. Mala som sto chutí ho ísť pohľadať alebo sa ísť pozrieť na pláž a uistiť sa, že je v poriadku, ale časť mňa sa bála. Predsa len tu žije veľa ľudí, je noc a ja som žena. Nemuselo by to byť bezpečné.

Sadla som si na lehátko, čo sme mali na verande a netrpezlivo ho pohľadom hľadala v diaľke. Po asi pätnástich minútach som videla mužskú postavu tackajúcu sa po drevenej ceste. Stále sa len približoval, prižmúrila som oči a snažila sa prijsť na to, či by to mohol byť on. Dúfala som, že nie. Moje prianie sa nenaplnilo. Pokrútila som hlavou a vyrazila ku nemu na pomoc. Poznala som ho dostatočne na to, aby som vedela, že by mi nič nespravil. Ani v tomto stave.

,,Ach Harry," povzdychla som si. Chytila som ho okolo pása a mierila s ním do našeho nového domu.

,,Prečo si to spravil?" vyzvedala som. Mrzelo ma, že mu bolo až tak strašne, že sa musel opiť a ja som tam nebola, aby som mu pomohla.

,,To už nie je podstatné, Olivia." Usmial sa na mňa takým tým divným spôsobom. Tváril sa akoby bolo všetko v naprostom poriadku. Zamračila som sa a zaviedla ho do našej spálne. Pomohla som mu sa vyzliecť, aby sa mu spalo pohodlnejšie aj keď pochybujem, že by mu na tom práve teraz nejako záležalo. Oblečenie som mu odhodila na zem a chystala sa ho prikryť, ale jeho ruky mi v tom zabránili.

,,Čo sa deje?"

,,Nechoď," šepol.

,,Ale veď som stále tu," nechápala som.

,,Neodchádzaj..." zamrmlal. Netušila som či sa mu práve niečo snívalo alebo bol mimo. Obe možnosti boli pravdepodobné.

,,Mám ťa rád," hlesol so zavretými očami, ale stále v rukách držal tú moju.

,,Veď ja viem, Harry." Usmiala som sa aj keď ma nemohol vidieť.

,,Ale ja ťa mám rád viacej ako by som mal," boli jeho posledné slová. Jeho stisk po chvíli povolil, pravdepodobne upadol do spánku.

Jeho slová mi z tváre zobrali všetky znaky po úsmeve, po radosti. Netuším ako dlho som tam ostala stáť s prekvapením a zmäteným výrazom pokiaľ som sa nevybrala spať.

Fotkou hore vám len pripomínam aký úžasný photoshop Harryho máme.

19.4./21