I live for you ✓

15.

Zvyšok našich dní vo Francúzsku sme preskúmavali mesto a jeden deň sme išli na výlet, pozrieť sa na zámok Versailles. Nedokázala som uveriť, že niečo také existuje, že niečo také kedysi postavili a žili v ňom. To bol môj detský sen, byť princezná a žiť v takom zámku, ale potom som vyrástla. Náš pobyt sa krátil a odísť sme mali už dnes večer. Na to, že ma Paríž nikdy nalákal, tak tu bolo krásne.

Naša ďalšia cesta lietadlom nás zaviedla do jedného veľkého štátu, ktorý nosil názov Španielsko. Naozaj som sa tešila, keď prvýkrát pôjdem na pláž a do mora, pretože som v ňom nikdy predtým nebola. Už teraz som sa nemohla dočkať, predsa len, kto by sa netešil? Dosť mi k tomu pomohol výhľad z okna, ktorý by bol krajší, keby nie je tma. Zo začiatku letu som mohla vidieť krajinu pod nami, ale onedlho sa zotmelo, takže som nemohla vidieť nič.

Keby tu neboli ostatní ľudia, ktorích bolo počuť, tak by lietadlo bolo veľmi príjemné a ukľudňujúce miesto. Len tak tu sedieť, oprieť sa o okno a na nič nemyslieť. Raj. I keď, zvuk tých motorov tiež nebol bohvieaký príjemný, ale neprekážal mi.

Pohodlne som sa uvelebila na sedačke a zatvorila oči. V tom som pocítila dotyk na mojom ramene. Okamžite som oči otvorila a pozrela sa na spomínané miesto. Zistila som, že to bola len jedna unavená, kučeravá hlava. Usmiala som sa nad tým. Nepamätám si, kedy mi naposledy niekto zaspal na ramene. Zodvihla som ľavú ruku a chystala sa ho pohladiť alebo sa ho len dotknúť. Nebol čas premýšľať nad tým, čo spravím.  Pár centimetrov od jeho hlavy som sa zastavila.

Čo to do kelu robím?

To som ho vážne chcela pohladiť alebo mu postrapatiť vlasy?

Ruku som hneď zložila a obrátila sa k oknu. Nemohla som uveriť, že som sa takto vymykla kontrole. Už nikdy sa to nemôže zopakovať.

Už nikdy.

Pokrútila som nad sebou hlavou a snažila som sa dostať z hlavy posledných pár sekúnd, ale nešlo to. Neustále sa mi obraz jeho jemných, hebkých vlasov vracal do hlavy a nie naň zabudnúť.

Blížil sa koniec letu. Harrym som mierne zatriasla a ten sa okamžite prebudil. Po pristátí sme si vzali naše zavazadlá a šli nájsť hotel s našou rezervovanou izbou. Našťastie nebol ďaleko, tak cesta trvala iba chvíľu. Bola som strašne unavená. Po pravde ani neviem z čoho, ale bola som. A to je hlavné. Po príchode na izbu som si to rovno namierila do kúpeľne, kde som sa osprchovala a usušila si vlasy. Zaľahla som do postele a za minútu zaspala.

Spánok. Konečne.

Harry

Španielsko. Naša ďalšie destinácia. Ďalšie miesto, kde strávime niekoľko nasledujúcich dní. Ale najskôr. Spánok. To je všetko, čo potrebujem. Zaspával som v lietadle mysliac na tieto veci. Nikdy som ani len nepomyslel, že Olivine rameno môže poslúžiť ako skvelý vankúš. Skvelý a voňavý vankúš.

Cestou na hotel sme boli obaja ponorený v tichu. Mohol som si všimnúť ako unavená Olivia bola. Ledva došla do izby a hneď spravila všetko, bez čoho by nezaspala a okamžite upadla do tvrdého spánku. Zopakoval som to, čo aj ona, ale spať som nešiel, pretože som nebol vôbec unavený a spánok v lietadle mi zatiaľ stačil.

Tak som si len vedľa nej ľahol a tvárou sa k nej otočil. Ležala na boku, hlavu mala položenú na vankúši, cez tvár prehodených pár prameňov vlasov a pokojne oddychovala. Rukou som jej ich odstránil z tváre a zapozeral sa na ňu. Izbu nám osvetľovalo len svetlo Mesiaca, takže je anjelsky nádhernú tvár som nemohol zazrieť v jej plnej kráse. Zahľadel som sa na jej plné pery, ktoré som tak túžil ochutnať, no nemohol som. Aj keď som strašne chcel.

Kto vie, či cítila aspoň trošku z toho čo ja, ale silne o tom pochybujem. A keby aj, nechcela by byť so mnou. Všetka tá sláva vôkol mňa. Je veľmi ťažké si na to zvyknúť. Pre mňa je to niekedy stále nezvyk. Bojím sa, že by ten tlak nezvládla. Tak som ju len ďalej pozoroval, dokiaľ som aj ja nepadol do ríše snov.

Ráno sme si taktiež pospali, pretože spanie je to, čo nás baví, a to čo máme spoločné.

,,Dobré ránko." Zamrmlal som tesne po prebudení, pretože som si všimol, že aj ona je hore, ale stále nie je ochotná vstať.

,,Dobré aj tebe." Pozrela sa na mňa a usmiala sa. Teraz bola snáď ešte krajšia ako včera. Jej oči zelené ako jarná tráva mali opäť tie známe iskričky, ktoré som na nej tak miloval. Vlastne som na nej miloval úplne všetko.

Miloval.

Tak silné slovo. Dokiaľ som si uvedomil, že ju milujem bolo neskoro. Začalo to snáď ešte v pätnástich, ani neviem. Strašne sa mi páčila, ale nevedel som ako jej to povedať. Pravdepodobne by som to nezvládol. Snažil som sa jej to dať najavo, ale neverila by mi. Prečo by aj mala. Boli sme malí. Každým dňom to bolo stále len horšie. A keď som ju vždy po dlhom čase znovu videl, išiel som sa zblázniť.

Snažil som sa náš kontakt úplne obmedziť. Myslel som si, že je to pre nás, teda skôr pre mňa to najlepšie. Ako veľmi som sa mýlil. Zo začiatku som to nedával, časom sa to zlepšilo, ale vždy keď som ju videl. Všetko sa to vrátilo a to som nechcel, ale to už je teraz jedno. Teraz som tu a ona tiež. Na ničom inom nezáleží.

Taká filozofická časť:D I know. Písala som ju strašne unavená, takže ak bola iná ako tie predošlé, tak tu máte dôvodík. Ďakujem

Cute as a butten every single one of you.

Who said that?

I love you

15.2. /21