I live for you ✓

59.

Chlad. To bolo presne to, čo som cítila po prebudení. Predtým než som otvorila oči som zbystrila ostatné zmysly a snažila sa spraviť menšiu analýzu. Nepršalo, ale slnko bolo stále ukryté za mrakmi, tak bola stále zima a ja som ostala mokrá. Bola som v rovnakej polohe v akej som tu zaspala, len k tomu pribudla bolesť v krku, ktorým som trošku pokrútila až mi v ňom puklo. To bol teda spánok.

Otvorila som oči. Nebola ešte úplná tma, ale už sa stmievalo, čo znamenalo, že som tu spala dobrú hodinu a pol. Naokolo nebolo ani živej duše, ale aj keby bolo, tak mi to je jedno. Bola som unavená a pri pomyslení, že sa ešte musím dostať domov mi bolo do plaču. I keď by som mohla zavolať rodičom, či by po mňa prišli, ale nechcem, aby ma videli v tomto stave a Harry ani nepripadá do úvahy.

No nič. Postavila som sa, ponaťahovala svaly a šla pozdĺž cesty. Po chvíli som si povedala, že zapnúť Google mapy bude asi lepší nápad, tak som aj spravila a našla si super cestu domov. Problém bol v tom, že bola pridlhá na obyčajnú chôdzu. Tak som si našla spoj na autobus a cestu na zastávku, z ktorej vychádzal a namierila si to tam. Vďakabohu ma autobusár zobral aj v tomto stave a súcitne sa na mňa pozrel. Vykročila som k zadným sedadlám a kapucňu si stiahla až k očiam. Unavene som si oprela hlavu o okno a zavrela oči.

Premýšľala som nad Harrym. Stále som nedokázala uveriť, že to, čo sa stalo pred pár hodinami nebol sen, ale realita. Keď mi vtedy v septembri sľuboval, že už neodíde, ale bude tu navždy pre mňa. Verila som mu. Dala som mu poslednú šancu a vedela som, že si toho bude vážiť, že ma už nesklame. Keby mi vtedy niekto povedal, čo sa stane. Vysmiala by som sa mu do tváre, pretože som si bola istá, že toto by môj Harry nespravil. Je až komické, ako môžu byť zamilovaní ľudia naivní. Opäť som sa nechala popáliť, aj keď som si povedala, že nedopustím, aby sa zopakovala rovnaká chyba.

Cítila som horúce slzy stekajúce po mojej tvári až som sa nad sebou, nad celou mojou pochmúrnou situáciou musela zasmiať

Od zastávky mi trvala cesta domov približne desať minút, ale predtým než som k nemu zamierila som si poriadne pozrela okolie, či nenájdem nejaké jeho auto, aby som sa uistila, že tam nie je. Chcela som ho vidieť, počuť, cítiť, opäť sa ho dotknúť, ale zároveň som to nechcela. Môj zdravý rozum to zakazoval.

Bola som strašne zmätená a nemala som ani najmenšieho poňatia, čo robiť.

Nejako som sa dovliekla ku dverám, otvorila ich a potriasla kľučami, aby si rodičia všimli, že niekto prišiel a nezľakli sa. Následne som ich pozdravila, že už som doma a behom šla do svojej izby. Zobrala som zo skrine suché oblečenie na spanie a zamierila do kúpeľne. Napustila som si horúcu vaňu a vyvalila sa do nej. Zavrela som oči a užívala si každu sekundu ticha a tepla, ktoré prerušilo náhle zvonenie mobilu. Otrávene som sa posadila a pozrela na skrinku, na ktorej som ho mala položený, kto volá.

Harry.

Prevrátila som očami a nechala to tak. Nezdvihla som ani po tretíkrát, ale on sa nevzdával. Naštvane som sa postavila a mokrou rukou po ňom siahla, následne som ho vypla a z tej zimy, ktorá objala moje telo som sa vrátila do teplej vody. Ponorila som. Bol to skvelý pocit. Konečne som nemala pocit, že vybuchnem. Nechala som oddychovať každú časť môjho tela, ale tá jedna sa neustále vracala myšlienkami na jednu osobu.

Na zelenookého chlapca s potetovaným telom a kučeravými vlasmi. Na človeka, ktorého som milovala z celého srdca. Toho, ktorý mi mohol zlomiť srdce aj miliónkrát, ale len on jediní ho vedel spraviť.

Opäť som sa rozplakala. Mala som chuť kričať a niečo rozbiť, ale na všetko na čo som sa zmohla bolo mlčanlivé hľadanie do stropu. Keď mi vychladla voda, neváhala som ani jednu sekundu a šla rovno spať. Bolo mi jedno, že je na spánok málo hodín, potrebovala som vypnúť.

_________________

,,Pane Bože," povzdychla som si ihneď, ako som sa zobudila. Cítila som sa choro, takže som pravdepodobne bola. Boleli ma svaly, mala som upchatý nos a chcelo sa mi strašne kýchnuť plus včerajšok. Horšie mi byť už nemohlo.

Len nech to nezakríknem. Pomyslela som si, keďže sa mi to minule podarilo.

Stále som sa cítila pod psa a mám chuť na zmrzlinu. Zmrzlina je balzam na všetky problémy. A najlepšia na....nie, rozchod to určite nie je. Nehľadiac na moju aktuálnu chorobu som sa rýchlo obliekla.  Vykašľala som sa na to, či sa to, čo mám oblečené ku sebe hodí, bolo mi to jedno. Na maľovanie sa som nemala silu. Môj červený nos, kruhy pod očami a outfit, celá táto kombinácia mi dávala výzor bezdomovca. V tomto stave som vyšla von a zamierila do prvého najbližšieho obchodu.

Už som si tu kedysi zmrzlinu kupovala, tak som presne vedela, kde sa nachádza a akou cestou sa k nej dostať. Zobrala som karamelovú a čokoládovú a zamierila k pokladni, kde som za ňu zaplatila.

Cestou domov sa mi niečo nepozdávalo. Nebola som si istá, čo presne. Niečo sa stalo, niečo bolo inak. Prešla som pár metrov a vtedy som na to prišla a zamrzla na mieste.

Uvidela som jeho. So sklonenou hlavou si to od dverí môjho domu mieril k svojmu autu, o ktoré sa oprel a vytiahol mobil. Hľadel do neho potom na dom a tak to stále opakoval. Po desiatich minútach čakania kým sa spakuje preč som si uvedomila, že len tak neodíde.  Nadýchla som sa, aby som si dodala nejakú odvahu a vykročila smerom k nemu. Po pár krokoch som si to rozmyslela a znovu zastala.

Olivia, no tak, nebuď baba, ty vieš, že to dokážeš.

Dodávala som si odvahu pri každom kroku. Chcela som utiecť, zbaliť sa a zmiznúť. Neviem kam, ale pokiaľ by som tam bola úplne sama, tak by mi to vyhovovalo. Trošku hlasnejšie som šuchla topánkou o chodník a to bol moment, kedy po dlhom čase zodvihol pohľad od mobilu. Otočil sa za zvukom a v tom si ma všimol. Pár sekúnd na mňa prekvapene hľadel a potom sa rozbehol smerom ku mne.

Svoje ruky ovinul okolo mňa a hlavu si vložil do môjho krku.

,,Ani nevieš, ako rád ťa vidím," hlesol.

,,Prečo nezdvíhaš telefón? Bál som sa, že sa ti niečo stalo." Neuvoľnil svoj stisk dokiaľ som sa sama nepokúsila vymaniť z jeho zovretia.

,,Mám ho doma, vypnutý. A teraz ak dovolíš, mám tam namierené." Obišla som ho a rýchlymi krokmi kráčala domov, no zastavila ma jeho ruka.

,,Už ťa odísť nenechám."

,,Ale necháš," povedala som hľadiac priamo do jeho očí. Po mojich slovách ma chytil ešte silnejšie a nevyzeral, že chce stisk zoslabiť.

,,Harold! Pusti ma, okamžite!"

,,Ja ja ja, prepáč Liv," povedal a rukami si vošiel do vlasov. Bolo mi ho ľúto, keď som videla bolesť v jeho očiach a ešte k tomu aký zúfalý bol. Môže si za to sám. Hovorilo mi moje svedomie a to bol jediný dôvod, prečo som tu s ním neostala.

,,Ahoj Harry," rozlúčila som sa s ním a so sklonenou hlavou pomaly kráčala k dverám.

,,Dobre, vzdám sa tej ponuky, ale mám takú jednu malú podmienku."

,,Akú podmienku?" spýtala som sa ho bez toho, aby som sa otočila.

Akú podmienku? Čo si myslíte? Som zvedavá, podeľte sa o to v komentároch.

19.7./21