I live for you ✓

41.

Včerajšok bol čarovný. Jednoducho kúzelný. A to ani nehovorím o tom, čo sa stalo v tráve. Nedokážem to dostať z hlavy a veľmi mi k tomu nepomáhajú ani dve modrinky umiestnené na mojom krku. Od včera som si ich v zrkadle prezrela asi miliónkrát. Harry sa vždy pri pohľade na mňa víťazoslávne uškrnie. Je vidieť, že je na svoj výtvor hrdý. Ani som sa ich nepokúšala ničím zakryť, prišlo mi to zbytočné.

V dobrej nálade sme potom šli do takzvaného Hobitova, v ktorom sme sa cítili ako v rozprávke. Vyzeralo to presne ako vo filme a tá príroda okolo bola dychberúca. Napočítala som presne štyridsaťštyri jedinečne krásnych domčekov. Každý jeden sme si poctivo prezreli. Náladu by mi v tej chvíli nemohlo pokaziť nič.

Čím dlhšie sme spolu boli, tým viac som si uvedomovala, že ho asi... milujem. Bolo pre mňa neskutočne ťažké vysloviť to nahlas, preto som to ešte nespravila. Bála som sa jeho reakcie. Nebola som si istá ohľadom toho, čo on cíti ku mne. A to ma desilo, ale každým dňom stráveným po jeho boku som si začínala byť len istejšia. Už nebolo cesty späť. Bola som si istá, že mu to raz poviem, ale až keď si budem na sto percent istá.

Až moc som nad tým premýšľala. Začínalo to byť pre mňa nezdravé.

Dnešný deň sme sa rozhodli stráviť preskúmavaním okolia a večer sme mali odísť. Čas začal plynúť prehnane rýchlo, pretože dnešok bol posledný deň strávený v tejto prenádhernej krajine. Nemohla som tomu uveriť. Všetko prešlo tak neskutočne rýchlo. Zdá sa mi to ako včera, čo sme sa opili v Nemecku alebo navštívili Disneyland. Bude mi to veľmi chýbať.

,,Nad čím premýšľaš?" vyrušil ma Harry. Slnko už zapadalo a my sme sedeli v lietadle, pripravení na našu poslednú cestu.

,,Ani neviem, tak nad všetkým. Nedokážem uveriť ako môže byť o chvíľu december. Respektíve zajtra. O chvíľu sú Vianoce a zdá sa mi to ako pred týždňom, čo sme sedeli u teba v dome a plánovali túto cestu," oboznámila som ho so svojimi myšlienkami.

,,Až moc si to všetko berieš k srdcu," uchechtol sa. On sa uchechtol! Tak ja si tu vylievam srdiečko a on sa zasmeje.

,,A ako inak to mám brať?" Založila som si ruky na prsiach.

,,Ja ani neviem, raz to skončiť muselo. Ale musím uznať, že mnohé chvíle mi budú chýbať," šibalsky sa usmial, žmurkol na mňa a na chvíľu sa odmlčal. ,,Môžem ťa zobrať kdekoľvek a kedykoľvek budeš chcieť. Akoby sa ti páčila ďalšia cesta cez svet?" navrhol.

,,Hah?" vydala som zo seba. Fakt super Olivia, dávaš tie najlepšie reakcie.

,,To je od teba veľmi milé a pozorné, ale najbližšiu dobu fakt nie. Vianoce chcem stráviť v kľude."

,,Ako sa ich chystáš stráviť?"

,,Ešte poriadne neviem, ale asi s našimi. A ty?"

,,Ja asi tiež, ale keby si ich chcela stráviť s niekým iným. Vždy som po ruke," zasmial sa.

,,Prečo by som si musela vybrať zrovna teba?" Pozdvihla som obočie.

,,Tým naznačuješ, že by si si ma nevybrala?" povedal šokovane a chytil sa za miesto na hrudi, kde bolo umiestnené srdce.

,,Možno," žmurkla som na neho.

,,Cítim sa byť urazený," zosmutnel.

,,Ale no tak. Ty vieš, že by som si vždy vybrala teba." Usmiala som sa a položila si hlavu na jeho plece. On si na oplátku položil svoju hlavu na tú moju.

V tejto polohe sme zotrvali celú cestu. Bolo to tak pohodlné, že som takmer zaspala, to aká som unavená som si uvedomila až pri pristávaní, keď sa mi zatvárali oči. Cesta trvala iba chvíli, pretože Bali a Nový Zéland sú celkom blízko. Dobre, nie až tak blízko, ale keď si tú vzdialenosť porovnám s niektorými našimi predchádzajúcimi cestami, tak to je.

Našu poslednú destináciu sme zvolili len na oddychovanie. Plánovali sme robiť nič. Presne tak ako hovorím, nič. Celé naše cestovanie bolo dosť vyčerpávajúce, tak sme si chceli oddýchnuť aspoň v peknom prostredí pri mori. Je pravda, že budeme zmordovaní aj po príchode domov, pretože let odtiaľto až do Londýna krátky určite nebude. Ale musím nájsť dostatočnú výhovorku.

Keď sme prišli na izbu bolo už veľa hodín. Odchádzali sme za menšej tmy, takže už tých dvanásť hodín byť mohlo. Nepozerala som sa na hodiny. Po príchode na izbu som sa odmaľovala, obliekla do pyžama a zaľahla do postele. Zaspala som takmer okamžite. Posledné, čo si pamätám bol Harry, ktorý si ľahol zo zadu ku mne a objal ma jednou rukou.

,,Dobré ránko," poprial mi Harryho ranný hlas.

,,Dobré," prevalila som sa na druhú stranu, otvorila rozospaté oči a venovala mu úsmev.

,,Koľko je hodín?" opýtala som sa o sekundu neskôr.

,,Pol desiatej." Ešteže. Už som sa zľakla, že je obed. Toto znamená, že môžem pokračovať v aktuálnej činnosti.

,,Len? Daj mi ešte čas." Zabambušila som sa do periny a chystala sa opäť k spánku.

,,Pridám sa ku tebe," hlesol a pritúlil sa.

Obaja sme o chvíľu upadli do hlbokého spánku a zobudili sa o jedenástej. To bol čas, kedy sme z postele vyhrabať museli. Moc sa nám nechcelo, ale hlad robil svoje. Skočili sme do mesta na raňajky a kúpili si kávu do ruky. Popíjali sme ju počas cesty, držali sa za ruky a rozprávali sa o banálnych veciach.

,,Inak, nedávno som čítala, že  v Bali je obdobie  dažďov od októbra do marca," napadlo mi.

,,Sme to dobre vychytali" zasmial sa.

,,Ako vždy," tiež som sa zasmiala a svoj pohľad nasmerovala k nebu. Kontrolovala som či sa oblaky nerozhodli, že by zapršali dnes. Nerozhodli. Mali šťastie.

,,Kam by si chcela ísť teraz?" spýtal sa ma, keď sme prechádzali okolo obchodov. Nemali sme ani poňatia, kde sme a ani, čo všetko sa tu nachádza. Boli sme strašne leniví to akokoľvek zistiť.

,,Môžeme sa pozrieť do obchodíkov a potom ísť na pláž," navrhla som. Harry s mojím nápadom súhlasil, a tak sme obaja zamierili do asi desiatich obchodov.

Kúpili sme si suveníry a rôzne ďalšie blbosti. V ďalšom sme si kúpili víno na spríjemnenie nejakého budúceho večera. Neprotestovala som, naopak, táto myšlienka sa mi celkom zapáčila. Počas celej našej dovolenky sme pili celkom málo a trebalo to dohnať.

Trochu sa ochladilo a slnko sa ukrylo za oblaky. Vyzeralo, že dnes bude možno pršať. Veď to počasie sa menilo rýchlejšie ako moje nálady! Nechceli sme zase zmoknúť, tak sme sa rozhodli vrátiť. Po ceste sme si kúpili zmrzlinu a zjedli ju za pár minút. Cesta späť sa zdala byť ešte stále dlhá a počasie sa nezlepšovalo, práve naopak. Keď sme podľa našich výpočtov zistili, že o päť minút by sme mali byť ,,doma", uľavilo sa nám. Naša úľava netrvala dlho, pretože začalo silno pršať. A keď vravím silno, tak tým myslím, že sme boli do desiatich sekúnd mokrí, akoby sme práve z mora vyliezli.

,,To vážne?" zúfalo som nariekla, keď som zbadala budovu nášho hotelu.

,,Asi nám nie je súdené ostať suchí," žmurkol na mňa a jednou rukou ma objal okolo ramien.

Harry z ničoho nič zastal a ponúkol mi svoju ruku so slovami: ,,Smiem prosiť?"

17.5. /21