I live for you ✓

25.

Vonku jemne pofukoval vietor a vďaka čiapke a predovšetkým Harryho teplej mikine mi ani zima nebola. S rukami vo vreckách sme sa prechádzali po lesnej cestičke medzi stromami. Bol to neuveriteľne príjemný pocit dýchať po toľkom čase strávenom v mestách čerstvý svieži vzduch. Musíme sa ho v nasledujúcich dňoch nadýchať dostatok, aby sme si ho dôkladne zapamätali. Čo? Toto sú vážne moje myšlienky? To som sa z toho vzduchu už nafetovala alebo čo.

,,Po ceste sem som zahliadol obchod. Mal by byť neďaleko odtiaľto." Prehovoril odrazu Harry.

,,Huh?" Nechápala som, prečo mi to hovorí, ale asi som už tušila dôvod.

,,Tak ma napadlo. Môžeme si kúpiť zopár potravín a skúsiť niečo variť nasledujúce dni?" Navrhol. Tušila som to, ale jeho návrh sa mi pozdával.

,,To neznie zle. Veď naposledy som varila snáď ešte v Londýne. Už mi to trošku aj chýba." Zamyslela som sa.

,,Môžeme tam ísť rovno aj teraz. Lepšie si poobzeráme okolie a po príchode na chatku skúsime niečo ukuchtiť.

,,Máš so sebou nejaké peniaze?" Spýtala som sa ho. Bola som rada, že ma to napadlo už teraz, pretože pri obchode by ma to už naštvalo.

,,Do kelu, peňaženku mám v izbe, ty?"

,,Ja? Počkaj pozriem sa." Peňaženku som tu nemala, tak som vytiahla mobil. Za krytom sa skrývalo desať libier a s nimi aj dvadsať eur.

,,Pozri, čo som objavila!" Vytiahla som ich. Bola som vďačná môjmu minulému múdrejšiemu ja, ktoré si v Anglicku premieňalo peniaze do nejakých mien. A keďže chceme navštíviť niekoľko krajín s eurami, tak som si ich pre istotu založila rovno do mobilu, keby niečo. Takmer som na ne úplne zabudla.

,,Ty si poklad." Zasmial sa na mne a spoločne sme vykročili ku predu. Chvíľu sme kráčali po lesnej cestičke a snažili sa ísť podľa ,,hluku". Po chvíli sme započuli zvuk áut, čo bolo dobrým znamením. Boli sme tu prvýkrát a cez les sme to vzali kvôli skratke, ktorá bola zrejme účinná. Približne tristo metrov od nás som zahliadla budovu, ktorá pripomínala obchod s potravinami. Hrdí na to, že sme sa nestratili a našli ho celkom rýchlo sme k nemu namierili.

Skutočnosť, že to nie je žiadny veľkoobchod alebo supermarket sme si všimli už zvonka. Bol to naozaj iba taký maloobchod, ktorý bol pravdepodobne určený hlavne pre turistov, ktorí bývajú v neďalekých chatkách. Vstúpili sme doň a nevedeli sme, čo skôr. Nemali sme žiadny zoznam a taktiež sme nemali ani len premyslené, čo vôbec chceme alebo potrebujeme.

,,Máš nejaký nápad, čo si uvaríme nasledujúce dni?"

,,Vôbec nie." Odvetil. Super.

,,Určite musíme vziať cestoviny a syr." Navrhla som ihneď. Milovala som cestoviny a myslím, že som to dávala dostatočne najavo.

,,To je samozrejmosť. Prihodil by som vajíčka a predovšetkým nejaké pečivo." Doplnil Harry. Bol obtiažne vybrať potraviny, ktoré stihneme zjesť za takú krátku chvíľu a nenabrať pri tom na váhe, čiže nezjesť ostatok za jeden deň. Síce to tak nevyzerá s našim stravovacím režimom, ale obaja si váhu nejakým zázrakom držíme.

,,Ešte by som pridala cereálie a mlieko."

,,Taktiež nejaké ovocie." Harry, ako vždy sa musí zaujímať o zdravie človeka.

Prechádzali sme pomaly cez celý obchod a hľadali spomenuté potraviny. Nebolo to najjednoduchšie. Boli sme tu prvýkrát a nevedeli sme, čo sa kde nachádza, ale dokázali sme to. Zaplatila som a Harry ako pravý gentleman zobral tašku s nákupom. Zobrali sme si do ruky buchty, ktoré sme si kúpili, lebo sme od rána nejedli a keby si nedáme, čo i len jedno malé sústo, tak by sme pravdepodobne umreli od hladu.

Cestou späť sme sa rozhodli ísť po normálnom chodníku pri ceste. Ako vravel predtým Harry, bolo to celkom blízko.

,,Čo navrhuješ má večeru?" Zaujímalo ma či niečo vymyslel.

,,Ja neviem, čo by si si dala ty?" Super, takže ani on nevie.

,,Ja tiež neviem, preto sa ťa pýtam." Zasmiala som sa.

,,Máme to ťažké." Povzdychol si Harry a tiež sa zasmial.

,,Čo takto špagety?" Navrhla som jedno z mojich najobľúbenejších jedál.

,,Originálne, ale môže byť." Súhlasil s mojím nápadom.

Tak sme sa teda vrátila na našu chatku, vybalili náš malý nákup a vyzliekli si prebytočné oblečenie. Premiestnila som sa do kuchyne a z poličky vybrala hrniec, ktorý sme mali k dispozícii. Napustila som doň vodu a dala ju variť, keď dosiahla bod varu, tak som do nej vložila cestoviny. Nevedela som odhadnúť presné množstvo, takže som to dala od oka. Počas toho som zobrala syr a modlila sa nech tu majú strúhadlo.

Moje prosby boli vypočuté. Bolo tu! Postrúhala som na ňom dostatočné množstvo syru a po chvíli precedila špagety z hrnca. Vložila som ich naspäť a postupne ku nim primiešavala syr tak, aby sa nezlepil dokopy.

,,Harry! Poď už sem!" Zavolala som na neho. Pretože jeho kučeravú hlavu som nevidela už celkom dlho. Zobrala som dva taniere a naložila na ne pomerne veľké množstvo cestovín. Nikdy som nebola dobrá v odhadovaní a teraz sa to aj preukázalo.

,,Áno?" Vošiel do kuchyne.

,,Už som navarila." Položila som na stôl dva taniere.

,,To už?" Zarazil sa.

,,A čo si si myslel, že celú dobu robím?" Sadli sme si spoločne ku stolu.

,,Ja neviem. Myslel som si, že večeru navaríme spoločne." Hlesol. Pokrútila som nad ním hlavou a zasmiala sa.

,,To vážne?" Snažila som sa nesmiať.

,,Hej."

,,Dnes ti to trošku pomalšie myslí." Usúdila som. Prevrátil očami a spoločne sme sa pustili do jedla.

,,Kúpila by som aj suroviny na omáčku, ale aby sme ich stihli všetky minút, museli by sme mať špagety ešte aspoň päťkrát." Prehovorila som, keď som si po sebe umývala tanier.

,,Ale veď syr je tiež dobrá varianta." Prikývla som a vrátila sa do izby. Ľahla si na brucho na posteľ a hlavu si podoprela jednou rukou. Do druhej som vzala mobil a rozhodla sa prejsť sociálne siete. Dlho som to nerobila, pretože som na ne takmer zabudla. Dala som hneď follow Harrymu a šla si pozrieť jeho účet. Posledný príspevok vydal pre mesiacom?! Ten má, ale mŕtvy účet. Ja môžem byť, ale ticho, pretože nie som o nič lepšia.

Takému Facebooku sa nevenujem vôbec a Instagramu tiež moc nie. Dokonca som nepridala žiadny príbeh alebo fotku z tejto dovolenky na môj profil. Influencer by bol zo mňa asi ťažko.

,,Čo robíš?" Prišiel Harry z ničoho nič do izby.

,,Nič." Otočila som sa ku nemu a obrazovku mobil položila na perinu.

,,Fakt?" Pozdvihol jedno obočie a rýchlosťou svetla mi zobral mobil.

,,Takže ty ma stalkuješ?" Začal si ho prezerať.

,,Nie! Len som sa rozhodla si po sto rokoch pozrieť tvoj profil." Postavila som sa a snažila sa zobrať mu ho. On ho, ale zdvihol nad hlavu. Bol oproti mne o dosť vyšší, takže som nemala šancu.

,,Prichytená pri čine," zasmial sa a vrátil mi mobil, ,,ty predsa nevieš klamať." Podotkol a ľahol si vedľa mňa.

,,Uhm." Prevrátila som nad ním oči a šla sa osprchovať.

23.3./21