I live for you ✓

61.

Tri dni. Prešli už zasrane dlhé tri dni od nášho posledného rozhovoru. Zdá sa mi to ako večnosť a pritom to bolo nedávno. Nenapísal, nezavolal, ani dokonca neprišiel. Nevidela som ho, nepočula som ho. Nebola som si istá, o čo presne mu šlo. Ja viem, že som povedala, že na to, čo spravil musí prísť sám. Len som nečakala, že mu to potrvá tak dlho. To je pre neho fakt také ťažké pochopiť, že sľuby sa plnia a nemôže svoju najlepšiu kamarátku, teraz už priateľku znovu opustiť? Nezopakovať rovnakú chybu? Ach tí muži.

Čo ak mi tým dáva len nejaké signály?
A aké?
To netuším.

Žeby chcel, aby som za ním prišla ja? Aby som spravila prvý krok? Nie. Tentokrát to bude inak, odmietam robiť to, čo vždy. Teraz je na rade on, nech si  nemyslí, že stačí, aby na vzťahu pracovala len jedna osoba.

Všetko mi už lezie na mozog. Posledné dni sa rozprávam hlavne sama so sebou a popritom jem. Naozaj krásny osamelý život teraz žijem. Je to neskutočná zábava. Keď sa nad tým tak zamyslím, tak mám len Harryho a rodičov a jediný komu sa môžem zdôveriť so všetkým je Harry, ale ten je pre mňa momentálne nedostupný. Naozaj výhra toto.

Mohla by som zavolať Grace, ale tá by mi to na sto percent nezdvihla. Je veľmi tvrdohlavá, a aby v tomto poľavila, potrebuje vychladnúť a to nejakú dobu potrvá.

Nevedela som, čo mám ďalej robiť. Nemám totiž žiaden smer. Dlho som nad budúcnosťou nepremýšľala. Omnoho dôležitejší bol pre mňa Harry a jeho srdcovité pery. Tak strašne mi chýbal, to on dával môjmu životu smer a zmysel. Bola som, a aj som, do neho zamilovaná natoľko, že som nevnímala realitu a zvyšok sveta. On bol môj svet, bol mojím všetkým. Tak veľmi som sa bála, že o neho prídem. Vtedy, čo sme sa u neho pohádali som si myslela, že je jasný koniec, ale chvíľu na to som si uvedomila, že taká blbosť nemôže predsa zničiť náš vzťah. Keby som len vedela. Začínala som o tom pochybovať, neustále som nad tým premýšľala a bolo mi z toho čím ďalej tým viacej zle. Ani som len nechcela pomyslieť, čo by sa stalo, keby... už len pri náznaku tej myšlienky sa mi hrnuli slzy do očí. Nechápala som, kde sa tie slzy ešte berú, mala som pocit, že som si oči už vyplakala, ale opäť som sa mýlila.

Je toho na mňa už moc, potrebujem na vzduch. Prevetrať si hlavu a prísť na iné myšlienky. Nebola som vonku od vtedy... ach. Mala som, čo robiť, aby som sa znovu nerozplakala. Kedy sa zo mňa stala taká citlivka?

Áno, vzduch mi len prospeje. Z hlboka som sa nadýchla a s menšou nevôľou sa postavila ku skrini a vytiahla teplé oblečenie, keďže vonku mrzlo. Keď som si prišla dostatočne naobliekaná do toho chladného počasia, tak som po sto rokoch vyšla z izby a zišla schody. V obývačke som stretla rodičov, ktorým na tvárach pohrávalo prekvapenie.

,,Ty niekam ideš?" Pozerali na mňa, akoby som mala nad sebou svätožiaru. Musela som byť na tom skutočne moc zle.

,,Áno, prejsť sa a tak. Musím si prevetrať hlavu." Nečakala som na odpoveď a šla som sa rovno obuť.

,,Isteže, dávaj si pozor," popriali mi a na viac sa nevypytovali. Vedeli, že niečo nie je v poriadku a skúšali zistiť aj čo, ale márne. Zahrnuli ma množstvom otázok, ale ja som im ani jednu nezodpovedala. Nechcelo sa mi, bola som na to príliš unavená a bolo mi na nič. Aj keď nevedeli, čo sa deje, i keď si to určite museli domyslieť, tak sa mi snažili pomôcť. Denne mi do izby nosili jedlo a teplý čaj alebo kávu. Nenechali na hladovať a ja som našťastie nemusela nikam ísť ak nepočítam kúpeľňu. Zachovali sa priam úžasne a som im vďačná, že mi dopriali kľud. To vylihovanie určite nebolo zdravé, ale aj tak mi to dovolili. Asi si chceli vyžehliť ten obed, ale to je už jedno.

Vyšla som do chladných ulíc a mierila neviem kam. Najprv som sa prechádzala po chodníkoch a neskôr sa rozhodla, že zamierim do parku. Mala som ruky vo vreckách a moja rýchlosť sa mohla porovnávať s tou slimáčou. Bolo mi stále nahovno, ale bolo to o niečo lepšie. Videla som ľudí pijúch kávu, a tak mi napadlo, že si aj ja jednu kúpim, aspoň mi niečo bude môcť hriať ruky. Vydala som sa k Starbucksu, ale keď som bola nejakých päťdesiat metrov od neho ma niečo zastavilo. Skôr niekto.

Oproti nejakej žene s červeným kabátom stál muž. Bol to Harry, toho by som spoznala aj na kilometre ďaleko. Očividne si ma nevšimol, prečo by aj. Rozprával sa s ňou a na to ju objal. Nebolo to len také obyčajné objatie. Takto sa neobjímajú ľudia, ktorí sa nepoznajú, ale tí, čo sa majú radi.

Vzlykla som a slzy sa mi vydrali na povrch. Chcela som ujsť, ale nedokázala som. Snažila som sa prinútiť svoje chodidlá k pohybu, ale stála som ako obarená.

Pustil ju zo svojho náručia, zodvihol hlavu a pozrel sa mojím smerom. Všimol si ma, chvíľu ostal prekvapene stáť, niečo povedal svojej spoločnici a rozbehol sa ku mne. Neušla som, ale ostala pevne stáť. Aj tak to nemalo zmysel. Ukončím to tu a teraz.

,,Liv," povzdychol si a doširoka sa usmial. Takže on sa ešte usmieva? Hovädo jedno. ,,Ani si nevieš predstaviť, ako rád ťa vidím." Chcel ma objať, ale ja som odstúpila.

,,Ako sa opovažuješ? Neublížil si mi snáď už dosť? Nestačí ti to alebo čo?" Rozplakala som sa.

,,Spravil som snáď ešte niečo? Viem, spravil som chybu a uvedomil som si to. Práve som bol na ceste ku tebe."

,,Chybu, akože jednu? Prečo sa potom tak láskyplne objímaš s hentou ženou?" povedala som mu narovinu a snažila sa ho buchnúť do hrude. On chytil moje malé ruky a úprimne sa zasmial. Nechápala som. Ja sa tu idem zblázniť od nervov a on sa smeje.

,,Ty si si vážne myslela, že haha. Veď to je Gemma. Och, ako ťa len ľúbim ty žiarlivka malá." Vzal ma do svojho náručia a ja som od prekvapenia nespravila vôbec nič. Gemma? Takže ja tu žiarlim na jeho sestru? Bože môj, som strašná. Keď som bola v jeho náručí, cítila som z jeho dotykov šťastie. Akoby sa v ňom tvorilo.

,,Ale prečo je tu?"

,,Ja som ju sem zavolal. Potreboval som od nej pomoc a už som sa rozhodol," odmlčal sa.

,,Seriem na nejaký film, takých bude ešte mnoho, ale život s tebou môžem prežiť len jeden a ja nechcem premrhať ani sekundu z neho. Ľúbim ťa Liv, tak moc. Som strašný debil, že som sa nechal trochu uniesť a spôsobil ti toto. Do konca svojho života si to budem vyčítať," povedal, čo mal na srdci a mne kvôli tomu vyšli ďalšie slzy. Bolo mi normálne do plaču z toho, že stále len revem.

Do slova som na neho vyskočila, nohy si obmotala okolo jeho tela a ruky si spojila za jeho chrbtom. Objímala som ho, akoby to bolo poslednýkrát. ,,Aj ja ťa ľúbim Harry," povzdychla som.

26.7. /21