I live for you ✓

1.

Opäť hnusný a upršaný deň. Aj keď z celého srdca milujem Londýn, tak toto počasie nenávidím, hlavne po ceste do práce. Keď z diaľky uvidím malú kaviareň na konci ulice, hneď mám dôvod naviac, prečo sa radovať. Opatrne otvorím dvere a dávam pozor, aby som moc nezamokrila podlahu. Prídem do šatne, v ktorej si odložím moju mokrú koženkovú bundu spolu s dáždnikom.

Obviažem si okolo pása zásteru a vrátim sa k pultu, aby som mohla obslúžiť prvých zákazníkov. Nemusím čakať dlho a hneď si všimnem kučeravú hlavu, ktorá otvára dvere a razí si cestu smerom ku mne. ,,Ahoj Grace, to čo vždy?" spýtam sa mojej kamarátky a ani nečakám na odpoveď. ,,Ahoj!" odzdraví ma a je lenivá mi vôbec dať nejakú odpoveď, tak pokračujem v príprave ľadovej kávy.

,,Ako to ide s Michaelom?"

,,Veď vieš, už nejavíme o seba toľký záujem ako kedysi, ale to je jedno. Ty už si niekoho konečne zbalila alebo niekto teba?"

,,Prosím ťa, daj mi pokoj s tými chlapmi. Mne je samej dobre." zasmejem sa a dúfam, že čoskoro ukončíme jej obľúbenú tému- chlapi. ,,Mali by sme konečne niekam vyraziť, už ma nebaví počúvať, že nemáš čas. Odlož niekedy tú gitaru a trochu sa mi venuj."

,,Fajn." podotknem a podám je kávu. ,,Takže dnes večer o siedmej pri parku," oznámi mi, zoberie si svoju kávu a opustí ma. Nemám moc času nad ňou viac premýšľať, pretože sa musím venovať iným zákazníkom.

Odbije tretia hodina, čo znamená koniec mojej pracovnej doby. Vonku už svieti slnko a ja konečne môžem pocítiť príjemné septembrové počasie. Prídem domov a zistím, že tu chýbajú rodičia, ktorí sú očividne stále v práci. Neprekáža mi to, práveže ma to ešte poteší. Teraz tu nie je nikto, kto by ma dirigoval. Zoberiem si zo svojej izby gitaru a vyberiem sa späť von. Kráčam po chodníku a smerujem k jednému nákupnému centru.

Obal od gitary si položím pred seba a gitaru si vezmem do rúk. Doladím ju a otriasem sa zo stálej nervozity. Začnem spievať prvé slová mojej obľúbenej pesničky. Milujem to. Milujem ten pocit, keď vidím ako sú ľudia vôkol mňa rozostupení. Sú tu, aby si ma vypočuli. Mňa. Celý svoj život som sa chcela venovať hudbe, ale rodičia mi to nikdy nechceli dovoliť, preto som si za moje prvé našetrené peniaze kúpila gitaru a sama sa na ňu naučila hrať.

Keď dospievam posledné slová pesničky, tak mi okoloidúci ľudia začnú tlieskať. ,,Ďakujem moc!" vďačne sa ešte usmejem.

Medzi ľuďmi spozorujem muža, ktorý mi zo všetkých tlieska najviac. Usmejem sa na neho a on mi úsmev opätuje. Zamrznem na mieste, pretože ten úsmev mi príde veľmi povedomí, ale nemôžem si vybaviť koho je. Zavriem oči, nadýchnem sa a znovu ich otvorím. Už tam nie je.

Kľud Liv. Ignoruj ho, len sa ti to zdalo. Začnem spievať ďalšiu pesničku a nechám si premýšľanie nad záhadným mužom až na večer. Po približne štyridsiatich piatich minútach sa rozhodnem vrátiť domov. Po príchode domov zistím, že rodičia tu stále neprišli. ,,Ugh." povzdychnem si. Stále len pracujú, aby mali veľa peňazí a na mňa zabúdajú, ale čo už. Zvykla som.

Oblečiem si rifle a mikinu, na hlavu si dám svoju obľúbenú beanie a nakoniec cez seba prehodím koženkovú bundu. Dám do kabelky potrebné veci a vyrazím za Grace do parku. V ušiach mám svoje airpody a v nich pesničku Don't stop me now. Proste klasika, ktorá nikdy neomrzí. Počas cesty kráčam do rytmu pesničky a už z diaľky môžem vidieť, že Grace tu ešte nie je.

Po piatich minútach meškania ju môžem vidieť prichádzať. Na sebe má taktiež rifle, ale s kabátom namiesto koženky a bez mnou obľúbenej čiapky. ,,Zase máš čiapku?"

,,Jasné, tá nikdy nesmie chýbať, kde ju máš ty?"

,,Veď je september, kto teraz nosí čiapku?"

,,Ja?" Zasmejem sa.

,,Dobre, no aj tak by vyzerala zle na mojich vlasoch." zasmejem sa na nej a prikývnem na súhlas. S tými jej kučeravými vlasmi a čiapkou by vyzerala veľmi vtipne.

Ahojte moji drahí čitatelia. Prvá časť je vonku. Po roku som sa prinútila ísť opäť písať. Snáď mi to pôjde lepšie ako pri predchádzajúcich príbehoch. Ak ste ich ešte nečítali, tak ani nečítajte. Prosím.

I love uuu...

1.1 /21