I live for you ✓

58.

Pri týždeň v tomto roku sme strávili u Harryho doma. Uvedomovala som si, že tam trávim viac času u seba. Varila som, upratovala, popritom som sa venovala aj jemu a postupne sa tam zabývala. Cítila som sa tam ako doma, dokonca som sa tu už dobre vyznala. Veľmi sa mi jeho dom páčil, celý bol v takých teplejších optimistických farbách. A mal veľmi pohodlnú posteľ, do ktorej by som sa najradšej vrátila. Bola som šťastná, najšťastnejšia na celom šírom svete. Mala som všetko.

,,Liv? Poď sa najesť?" vyzval ma Harry. Dnes sa totižto rozhodol uvariť obed, vraj ma chce potešiť, keďže väčšinou varím ja.

Prišla som za ním do kuchyne a všimla si už prichystaný riad na stole aj s kvetmi. Zasmiala som sa a pochválila ho, ako krásne to vyzerá.

,,Čo dobrého ste nám pripravili, pane?"

,,Údený losos s pečenými zemiakmi a zeleninou," povedal mi dnešné ,,menu". Ostala som milo prekvapená, nečakala by som, že by niečo také ukuchtil práve on a to myslím v dobrom, ale predsa len je to Harry.

,,Znie to skvelo," usmiala som sa. Harry sa postavil, aby mi naložil a nalial limonádu, nechala som ho. Raz za čas sa nechať obskakovať, prečo nie.

Naložil mi plný tanier, ale predtým než som jedlo ochutnala som počkala na neho. Keď sa usadil a ukázal mi, že môžem jesť som si vložila do úst prvé sústo. Bolo to fakt vynikajúce, jedlo sa mi priam rozplývalo na jazyku.

,,Je to výborné, Harry. Kde sa v tebe vzal ten kuchársky duch?" pochválila som ho, na čo sa zasmial.

,,Hovoríš, ako by som ho nikdy nemal."

,,A mal?" spýtala som sa so smiechom, na čo sa zasmial a my sme sa opäť pustili do jedla.

Keď sme dojedli, tak som po nás umyla riady a vybrala sa za ním do obývačky. Všimla som si, že sa nervózne hrá s prstami, a že sa mu klepú alebo skôr trasú kolená. Nerozumela som, prečo je taký vynervovaný. Nepamätám sa, že by sme sa nejako pohádali alebo, že by sa mu niečo vážnejšie stalo. Spomínam si, že predvčerom obdržal nejaký telefonát, ale nezmienil sa mi o ňom, tak som to nechala tak.

,,Deje sa niečo?" vyrušila som ho.

,,Nie. Vlastne áno. Musím ti niečo povedať," priznal. Vyzeral byť v dobrej nálade, čo si myslím, že bolo dobré.

,,Von s tým," popohnala som ho.

,,Pamätáš sa, ako mi predvčerom niekto volal. Som rád, že si sa nevypytovala, aj tak by som ti nevedel presne odpovedať. Nebol som si istý, ale teraz som. Som šťastný a dúfam, že budeš aj ty..." odmlčal sa a ja som horela nedočkavosťou z toho, čo mi chce oznámiť. ,,Dostal som totižto ponuku. Skvelú hereckú ponuku. Navrhli mi rolu princa Erica vo filme Ariel, ževraj by som sa na to skvelo hodil a mne sa to veľmi páči. Rád by som ju prial, čo ty na to?"

Wau. Toto bolo to posledné, čo by som čakala. Bola som šťastná aj za neho, ale určite v tom niečo viazlo, nemohlo to byť také jednoduché.

,,To je úžasné Harry. Som na teba taká hrdá." Skutočne, bol perfektný vo všetkom, čo robil. A to myslím vážne.

,,To som rád, mám ju teda priať, súhlasíš?"

,,Áno, samozrejme. Teda pokiaľ v tom nie je nejaký háčik." Usmiala som sa, ale pri pohľade na neho mi úsmev zišiel.

,,Popravde je, ale len jeden."

,,A aký?" Posmutnela som. Nepáčil sa mi tón hlasu, ktorým to hovoril.

,,Musel by som odísť na pol roka na Grécke ostrovy." Tak, je to vonku. Je to len jeden problém, ale o tom aký veľký a dôležitý sa nezmienil.

Neodpovedala som a len bez emócií hľadela do steny.

,,Čo je? Spravil som niečo?" Nechápal.

,,Zatiaľ nie," povzdychla som si. ,,Chceš to prijať a odísť? Zase?" Držala som sa, aby som sa každú chvíľu nerozplakala.

,,Ale no tak, je to len pol roka," povedal na svoju obhajobu. Mala som chuť odísť, nechcem toto rozoberať, ale viem, že musím. Už teraz tuším, že to neskončí dobre.

,,Šesť mesiacov je pre teba málo?" povedala som a v hneve, ktoré prekrývalo zúfalstvo som skrčila obočie a snažila sa nerozrevať.

,,Ale no tak. Ubehne to ako voda, uvidíš." Založil si ruky na prsiach.

,,Nie. Nemôžeš to urobiť. Nerob mi to zase," zlomil sa mi hlas.

,,Aké zase? Jaj," spomenul si. ,,Ale teraz je to iné, naozaj."

,,V čom? Harry, toto nemôžeš spraviť, rozumieš? Nerob mi to, nerob to nám."

,,Moc to prežívaš." Prevrátil očami a povzdychol si.

Nechápala som, o čo mu šlo. Kedy sa stihol môj láskavý, milý a ochotný Harry zmeniť na tohto arogantného a povýšeneckého.

,,Nespoznávam ťa." Pokrútila som hlavou.

,,Ale no taaak. Je to len pol roka, tentoraz to bude iné. Ver mi. Teraz sa ľúbime a už sa to viackrát nestane, už neodídem." Pristúpil ku mne a chytil ma za ruky. Okamžite som sa mu vytrhla a vybehla na poschodie. Do veľkej kabelky, ktorú som tu mala som si behom pár sekúnd nahádzala všetko oblečenie a preletela schody dole.

,,Čo robíš?" spýtal sa ma, keď ma zastavil.

,,Sľúbil si mi to, chápeš? Ty si mi to sľúbil, vraj už ťa nikdy neopustím. Bola som taká naivná, že som ti verila. Nemôžem uveriť, že som dopustila, aby sa to opäť stalo. Som taká sprostá!" Vytrhla som sa mu a vykročila ku dverám.

,,Prestaň vymýšľať Liv. Vieš, že ma baví hranie. Nemôžem tú ponuku odmietnuť, bola by to chyba. Veď ty sa ma snažíš zriecť toho, čo ma baví!"

,,Tak si si vybral," povedala som kľudným hlasom a otočila sa na odchod. Vedela som, že prší ešte predtým, ako som zbadala dážď. V tejto chvíli mi to bolo úplne ukradnuté. Vošla som do neho a mierila si to neviem kam.

,,Olivia! Buď rozumná, vráť sa!" kričal na mňa, ale ja som sa ani neobťažovala  otočiť.

Prvé sekundy som sa držala, ale nie dlho. Nebudem kvôli nemu zase plakať. Hovorila som si, ale aj tak som sa rozrevala, zúfalo a beznádejne. Nemohla som ísť domov, som si istá, že tam Harry o chvíľu vyrazí a nechcem počuť žiadne otázky od rodičov, ktorí sú doma už pár dní. Tak som teda šla po chodníku slimačím tempom, tak dlho dokiaľ mi to neprišlo až moc a zastavila na nejakej zastávke. Netušila som, kde som sa práve nachádzala. Všetko, čo som chcela bolo vypnúť, preto som sa mokrá, unavená a uzimená oprela na lavičke o stenu zastávky a nechala slzám voľný priebeh.

Som taká sprostá, ako som to mohla dopustiť. Ako som mu to mohla dovoliť?

Arogantný, bezcitný hajzel, idiot, magor, hovädo,...

Pomenovávala som ho rôznymi menami, ale ani jedno nebolo dostatočne dobré. Cítila som sa strašne oklamane, nerozumela som, čo to do neho vošlo. Ako som si len mohla myslieť, že sa zmenil, ako som mu to všetko mohla odpustiť. Ostal rovnaký, stále myslí len na seba a preto tu sedím v daždi na lavičke a ani nevnímam, že pomaly zaspávam.

16.7. /21