I live for you ✓

36.

Chcela som si s radosťou vykračovať k parku, ale nešlo to. Bola som strašne sklesnutá. Dúfala som, že po skončení nášho ,,výletu" sa odsťahujem a už ho v živote neuvidím, pretože už nechcem zažiť túto...bolesť. Pravdepodobne aj tak ostanem v Londýne, pretože nemám moc kam ísť, ale nechcem byť s ním. Opakujem sa, ale nechcem toto zažívať, až priveľmi to bolí.

Bola som si istá, že mu nie som ľahostajná, ale že by ma mal nejako viacej rád? Mala som isté pochybnosti. A aj keby, veď to bol Harry Styles! Bol  Niekto, zatiaľ čo ja som bola len ďalšou vedľajšou postavou v jeho príbehu. Nevýznamnou a nedôležitou.

Dosť!

Mala by som prestať takto premýšľať. Nerobí mi to dobre  zbytočne sa cítim úplne na hovno. Aj tak s tým nič nenarobím a mala by som si aspoň užívať súčastnosť. Žiť v prítomnosti. Mať radosť zo života. Taktiež aj z toho kučeravého chlapca, ktorý mi spôsobil toľko sĺz, ale aj toľko radosti. Som vďačná za to, že som ho pohla aspoň spoznať a prežiť s ním dlhý a šťastný čas. Ničoho neľutujem. A keby mám na výber to zmeniť, nemenila by som.

Veď koľko ľudí má to šťastie spoznať niekoho tak skvelého, rozumného a tak podobného. Nevadí mi, že to možno nevydrží. Som vďačná, že mám to šťastie takého človeka vôbec stretnúť.

Usmiala som sa a s vedomím aké mám vlastne šťastie sa mi hneď kráčalo lepšie.

Na mäkký zelený trávnik sme si rozprestreli uteráky. História sa opakuje. Nemali sme moc z čoho vyberať, ale vedeli sme improvizovať. Rozložili sme si jedlo a posadali si. Keďže sme dnes mali neskoršie raňajky, tak sme mali neskorší aj obed. Kúpili sme si rôzne pečivo a pomaly ho zobkali. Moc sme medzi sebou nedebatovali. Nebolo nám do reči a obaja sme aj boli nejakí odcudzení. Vládlo ticho, ale to príjemné ticho, nie to trápne.

,,Si v poriadku?" položil mi rovnakú otázku ako v predošlý deň.

,,Hej," zamrmlala som a ľahla si na chrbát.

,,Nezdá sa mi, že by si bola."

,,Ale som, to sa ti len zdá," zaklamala som. Nepatrím k ľuďom ktorí klamú, ani takých ľudí nemám rada, ale zúfalé situácie si žiadajú zúfalé rozhodnutia.

,,Vieš, že mi to môžeš povedať," nenechal sa odbiť.

,,Viem."

,,No tak, Olivia. Prestaň trucovať, spravil som snáď niečo?" Áno, ale zároveň nie.

,,Ja neviem," držala som sa, aby som sa nerozplakala. Ani neviem prečo mi bolo do plaču. Nenávidela som plakanie pred druhými. Musím to vydržať.

,,Olivia, myslím to vážne. Som tu pre teba. Kedykoľvek. Dúfam, že to vieš. Ak ťa niečo trápi alebo niekto, kľudne to povedz." Chytil ma za ruku a stisol mi ju.

To som už nevydržala a po lícach mi začali tiecť slané slzy, ktoré mi kvôli mojej aktuálnej polohe tiekli po bokoch tváre a zanechávali mokrú stopu. Harry si to všimol a prudko sa posadil.

,,Liv, prosím ťa. Hovor so mnou," začal ma prosiť. Liv. Tak ma nenazval toľko rokov a ako krásne to znelo z jeho úst.

,,Ja nemôžem," hovorila som pomedzi tichý plač.

,,Viem, že môžeš a ty to vieš tiež? Môžem za to ja?"

Pokrútila som hlavou. Do akej rite som sa to zase dostala. Toto sa nemalo nikdy stať, nikdy ma nemal vidieť plakať. Vždy sa snažím hrať na silnú, ale niekedy to proste nejde.

,,Mám odísť?"

Opäť som pokrútila hlavou.

,,Tak čo vlastne do mňa chceš?" zvýšil o trošku hlas a zmätene rozhodil rukami.

,,Nič. Chápeš? Nechcem, aby si odišiel, ale ani aby tu ostal. Ja neviem, čo chcem." Posadila som sa a pritiahla si kolená k hrudi.

,,Olivia," povzdychol si a zamračil sa.

,,Prečo musíš byť tak strašne komplikovaná?"

,,Ja? To ty si komplikovaný." Schyľovalo sa ku hádke, po ktorej sme ani jeden netúžili.

Uchechtol sa a pokrútil hlavou. Pretrel si tvár rukami a vyzeral, že sa snaží rozmýšľať.

,,Prečo si potom uhla?" spýtal sa kľudným hlasom.

,,Čo?" Nepáčilo sa mi kam tým mieri. Prestala som už plakať a snažila sa udržať si chladnú hlavu.

,,Netvár sa, že nevieš. Vtedy v mori, prečo?" Tušila som to. A ja sprostá som si myslela, že mu nedôjde ako zbabelo som vtedy utiekla. Dúfala som, že to bola z časti len obyčajná náhoda a on na to hneď zabudne a nebude to brať vážne. Och, ako som sa len mýlila. Opäť.

,,Vieš, že sme nemohli," šepla som zachrípnutým hlasom.

,,Ale mohli. To len ty nechceš. Prečo? Prečo mi toto robíš." Očividne bol z toho rovnako frustrovaný ako ja.

,,Ja? Čo mi robíš ty. Už vtedy pred pár rokmi. Vždy, keď si sa vrátil z turné. Bol si vážne tak moc slepý, že si nevidel ako som sa pre teba trápila. Mala som ťa strašne rada a ty si mi ledva zavolal," povedala som slová, ktoré mi ležali na srdci už dlho. Veľmi mi odľahlo, cítila som ako mi zo srdca opadol kameň. Čo by kameň, celá skala.

,,To vážne?" spýtal sa s prekvapením v hlase.

,,To som netušil, tak moc ma to mrzí." Vypol. Nie doslovne, ale akoby stratil slová a nevedel, čo ďalej. Len pokoj, ani ja som nevedela.

,,Bolo to dávno." Mávla som rukou a snažila sa zachrániť situáciu.

,,Dávno? Takže to vo vode...ty si nechcela. Ja som taký debil." Vošiel si rukou do vlasov.

,,Nie len dávno.  A samozrejme, že chcela. Ty si ani nevieš predstaviť ako moc. Vieš vôbec ty, čo...." nenechal ma dohovoriť, pretože sa rýchlosťou svetla nahol a pobozkal ma.

On ma pobozkal! Ten Harry, ktorého som mala toľko rokov rada ma pobozkal. Mne sa sníva.

,,....mi spôsobuješ," dopovedala som kľudným hlasom, keď sa odomňa odtiahol. Pozrel sa na mňa a usmial sa najviac ako vedel.

,,Ty si práve..." nedopovedala som, nevedela som čo. Bola som z toho stále mimo, veď niečo také sa nedeje každý deň.

,,Ak dovolíš, tak môžem...." Tentokrát som ho nechala dohovoriť ja a takmer na neho vyskočila. Prilepila som svoje pery na tie jeho a usmiala sa do bozku.

Skúsol mi spodnú peru a potom po nej prešiel jazykom. Pootvorila som pery a tým som mu povolila cestu do mojich úst. Naše jazyky sa stretli a ja som pocítila šteklenie v podbrúšku. Odtiahli sme sa pre nedostatok kyslíku a ja som ešte chvíľu potom rozdýchavala to, čo sa pred chvíľou udialo.

Zabudla som na všetko zlé čo sa pred pár dňami a pred chvíľou stalo a usmievala sa ako slniečko. Cítila som sa šťastná, tak moc. Spoločne sme zbalili všetko, čo nám z piknika ostalo a ruka v ruke s úsmevmi na tvárach sa vybrali späť na hotel.

30.4. /21