I live for you ✓

47.

Bola nedeľa. A ja som bola z nejakého dôvodu už teraz nervózna. Nemalo sa udiať nič veľké, teda...ja ani neviem. Záleží to od uhla pohľadu.  Len sa najeme, pokecáme a bude koniec. Presne takto som si to predstavovala. Tak veľmi som dúfala, aby to vyšlo.

Harry, s ktorým som si už ráno stihla zavolať mal prísť o druhej. Na obed to bolo možno trošku neskoro, ale všetkým to vyhovovalo. Mama sa ma po nekonečnom vypytovaní ohľadom toho, čo má uvariť rozhodla spraviť americké zemiaky s kuracím mäsom. Ja som jej samozrejme po celú dobu vypomáhala, aby sa všetko stihlo pripraviť včas. A aj preto, aby sa nepovedalo aká zlá dcéra som. Ona mala zatiaľ, podotýkam zatiaľ, perfektnú náladu, podozrivo dobrú náladu. Keď sa nad tým zamyslím, prečo by nemala? Veď ju len čakal jeden obyčajný obed s kamarátom jej dcéry. Nie som si vôbec istá, či si stále  myslí, že je Harry len kamarát.

Pravda sa odhalí až pri jedle, takže je asi zbytočné nad tým akokoľvek premýšľať a stresovať sa.

,,Myslíš, že si dá skôr vodu alebo víno?" prerušila ma mama z dlhého premýšľania. Jej otázka bola divná. Asi som to slovo použila za posledné dva dni stokrát, ale keď ono tak perfektne sedelo v mojich opisoch.

Kde je moja mama, a čo sa jej stalo.

,,Príde autom, tak len vodu," odpovedala som jej.

,,Ešte že tak," poznamenala. Stočila som ku nej zrak pozdvihla obočie. Nepáčil sa mi tón hlasu, akým to povedala, samozrejme bol šofér, ale aj tak to bolo... divné. Neviem kam až siaha jej pamäť, ale pokiaľ dobre viem, tak Harry bol vždy veľmi milý a choval sa ako gentleman.

,,Máš s ním nejaký problém?" vyzvedala som.

,,Nie. Vôbec nie," usmiala sa na mňa. Ja som ale pocítila, že ten úsmev nebol úprimný.

Do príchodu Harryho sme spolu už neprehovorili. Ten sa opäť snažil chovať ako pravý gentleman a prišiel na sekundu presne.

Začínal byť až moc dokonalý.

,,Ahoj," naširoko som sa usmiala. Pozdrav aj úsmev mi s radosťou opätoval. Spoza chrbta vytiahol kyticu kvetov. Boli pre moju mamu. Bol to jeho nápad a ja som ho schválila. Bolo treba spraviť dobrý dojem.

Ukázala som mu, aby pomaly vošiel a stisla mu ruku, aby som mu ukázala, že stojím pri ňom a držím mu všetkých desať.

Naši ho privítali ako starého známeho a mama bola z kvetín veľmi nadšená. Spravil fajn dojem a zatiaľ sa to vyvíjalo dobre. Vďakabohu. Vošli sme do kuchyne a usadli za stôl. Teda až na mňa. Ja som ku každému podišla a naložila jedlo. Nakoniec som sa posadila aj ja. Oproti mne sedel Harry a po mojej pravici a ľavici sedel jeden rodič.

,,Tak Harry, ako sa ti darí? Čím sa momentálne živíš?" začali s výsluchom.

,,Som spevák a skladateľ, ale už som si stihol zahrať aj vo filme."

,,Niečo som o tom už počul, očividne máš talent.  Ozaj, ako sa má Ann?" spýtal sa otec.

,,Má sa skutočne dobre. Tieto Vianoce budeme tráviť spolu, tak ju môžem pozdraviť." Pri slove Vianoce sa naši pozreli na seba. Prebehla medzi nimi nejaká konverzácia pohľadov, o ktorej som nemala, ani najmenšieho poňatia.

,,To by bolo milé." prehovorila tentokrát mama a usmiala sa.

Po zvyšok jedenia Harryho takpovediac trochu vypočúvali a ja som mu pohľadmi posielala podporu. Zvládal to na jednotku. Keď sme dojedli bol čas, aby som prehovorila ja. Mierne sa mi triasli ruky a pocítila som úzkosť, tú som hneď potlačila a prehovorila:

,,Mami, tati," pozrela som sa na nich popri tom, ako som ich menovala, aby som tomu dodala grády, ,,ako iste viete... boli sme spolu s Harrym preč dlhú dobu. Za ten čas sme sa stihli zblížiť a...no...chodíme spolu," ukončila som svoj krátky monológ.

Harry stisol pery a napäto počúval.

Neodpovedali.

Ani jeden.

Napäto som sa obrátila k mame, ktorá mala stisnuté pery a hľadela na otca. Ten zase bez akéhokoľvek výrazu v tvári hľadal na mamu.  Som si istá, že by s ním bol perfektný pokerový hráč. Nechápala som, čo sa deje až pokiaľ neprehovorila žena po mojej pravici:

,,Tušila som to," povedala konečne.

Wow mami. Chceš potlesk? Toto je jedna z tvojich najhorších reakcií. Očakávala som asi priveľa, keď som chcela...ja ani neviem. Aby ich to potešilo? Konečne nie som sama a oni zapotia toto. Fakt netuším, čo o do mňa chcú. Pozrela som sa na Harryho, ktorý mal v očiach otázku, ale tvár bez emócií.  Otázku, v ktorej sa ma pýtal, či ma niečo spraviť, či má prehovoriť alebo tu len tak sedieť. Pokrútila som jemne hlavou a tým dala najavo, že nemáme nič robiť. Tu nie je čas pre nás.

Alebo asi aj je.

,,Dobre...?" prehovorila som po chvíli, v ktorej sa nikto neozval.

,,To je všetko?" nedala som sa. Začínalo ma štvať, že nemali takmer žiadnu reakciu.

,,Ja len...tušila som to. Teda...tušili sme to."

No nehovor. Opakuješ sa ako stará platňa.

Dávam im päť minút.

Päť minút.

Pokiaľ nepovedia viacej, tak odchádzam.

Prešla prvá, druhá a tretia minúta. Vtedy som to nevydržala.

,,Tak prečo si ho pozvala?! Aby si sa tvárila ako neviem kto? Máš ešte niečo na srdci? Ak nie, tak môžeme odísť." Postavila som sa, Harry spravil to isté a čakal. Ja som sa zahľadela na mamu a potom na otca.

Nič.

,,Okej." Sklonila som hlavu. Podišla som ku dverám a počkala na Harryho.

,,Ako dlho?" spýtala sa ma žena, ktorá sa nazývala matkou.

,,Osemnásť dní," prehovoril Harry. V nemom úžase som sa na neho pozrela. Nečakala by som, že by to zrovna on vedel. Tým ho nechcem nijako uraziť, ale ja som si to ledva pamätala. Som hrozná. Ja viem.

,,Aha...ja som si myslela, že to trvá viac ako mesiac," povedala sklesnuto. Dalo sa to čakať, ale aj tak ju to neospravedlňuje.

,,Prepáč mi to.  Zároveň ma teší, že je to Harry. Kedysi som verila, že vy dvaja sa vezmete hneď po strednej, ale potom sa stalo hento. A teraz tu obaja stojíte predo mnou, držíte sa za ruky a ste dospelí. Je to ťažko uveriteľné. Len nedávno ste boli ešte deti. Prajem vám to a ešte raz sa ospravedlňujem." Usmiala sa.

Po jej slovách som ostala stáť ako prikovaná. Jej činy a slová sa menili rýchlejšie ako počasie. Nemala som slov a pokiaľ by mi Harry jemne nestihol ruku, tak by som tam asi stála až do rána. Pomaly som vycúvala a vyšla von.

,,Som strašne zmätená," prehovorila som, keď som bola asi dvadsať metrov od domu. Vybrali sme sa na prechádzku, aby sme všetko prediskutovali.

,,Hovor mi o tom."

Pre jej posledné slová som nevedela, čo si myslieť.

,,Bola to pozitívna reakcia?" spýtal sa ma Harry po chvíli ticha.

,,Ja vôbec neviem. Nikdy predtým sa takto nechovali. Ale jedno vieme určite, moc im to nevadí. Tam to končí. Asi musíme počkať na to, ako sa to časom vyvinie, lebo sa cítim ako na horskej dráhe. Raz je to také a raz onaké." Prikývol na znak pochopenia a už sa k tomu nevyjadril. Vďakabohu.

,,Kam teraz?"

,,Ani neviem. Domov ísť nechcem, ale pokiaľ sa tam bez oznámenia nevrátim tak ma asi prizabijú. A nemám, ani najmenšiu chuť im volať. Už ich dostatočne naštval náš odchod."

,,Takže... prechádzka potme, po okolí?" Vzhliadol ku mne s úsmevom.

,,Prechádzka potme, po okolí," zopakovala som s úsmevom. Nebola ešte tma, ale plánovali sme tu byť až do zotmenia, a tak sa aj stalo.

7.6./21