I live for you ✓

40.

Posledné dva dni sme chodili na prechádzky, presnejšie na potulky miestnou prírodou. Mohli by sme tu žiť aj sto rokov, nestihli by sme spoznať každý kút okolia. Ani raz sme sa ešte nepohádali, nespravili si nič zlé, len sme viedli nekonečné konverzácie, spali v objatí, bozkávali sa a zabávali sa naším spôsobom. Prežívali sme krásne chvíle.

Dnes sme sa mali vybrať na menšiu túru. V skutočnosti to bude len dlhšia prechádzka, ale túra znie lepšie. Naša cesta nás mala doviesť do Hobitova. Inak povedané, na miesto natáčania filmu Pán prsteňov.

Ako som už spomínala, nie som nejaký obrovský fanúšik, ale mám ten film rada. A keď mám možnosť sa na to miesto pozrieť, tak prečo nie?

Obliekli sme sa do pohodlných teplákov, zobrali mikiny, na chrbát dali ruksak s vodou a jedlom, ktoré sme kúpili v miestnom obchode a mohlo sa vyraziť.

Kráčali sme po poľnej ceste. Samozrejme s prepletenými rukami, pretože inak to už nešlo.

,,Páčil sa ti tento niekoľkomesačný ,,výlet"?" spýtal sa ma po chvíli chôdze.

,,Áno, samozrejme. Rada by som si to niekedy zopakovala. Splnila som si svoj tínedžerský sen, tebe?" Pootočila som k nemu hlavu a usmiala sa.

,,To je snáď jasné, nie? A keď idem s tebou, hneď je všetko krajšie a lepšie," zdelil mi kompliment.

,,Prestaň už!" buchla som ho do ramena.

,,Čo je?" zasmial sa, akoby vôbec nevedel čo myslím.

,,Štvrtok, ty dementor," obrátila som oči v stĺp a pokrútila hlavou.

,,Vážne? Ja že piatok," zamračil sa. Robil zo seba úplného idiota, čo mi prišlo vo veľa chvíľach extrémne vtipné. Opakujem: v niektorých.

,,Ty vieš, že nemám rada, keď mi niekto zdeľuje komplimenty. A pritom ani nehovoríš pravdu."

,,Čo si povedala?" Rýchlosťou svetla zastal a otočil sa ku mne.

,,Nerozumiem," vydala som zo seba. Povedala som snáď niečo zlé? Nemyslím si.

,,Ty si práve povedala, že klamem, keď vravím, že si pekná," vyzeral dotknuto.

,,Heh. A ty to myslíš vážne?"

,,No, nie." Spravil krok ku mne a do svojich rúk chytil tie moje.

,,Si tá najkrajšia, najúžasnejšia a najbystrejšia žena, akú som kedy stretol. Nič a nikto sa ti nevyrovná. Ty ani nevieš aká nádherná si."

Doširoka som sa usmiala. Bolo to všetko, na čo som sa momentálne zmohla. Postavila som sa na špičky a do rúk chytila jeho tvár. Dala som mu na ústa niekoľko bozkov, než som sa opäť postavila normálne.

,,To je všetko?" začudoval sa.

,,A čo by si ešte chcel? Užívaj si prítomnosť toho najúžasnejšieho človeka pod slnkom," zasmiala som sa.

Harry potichu zavrčal a hneď sa mi vrhol na pery. Nenásytne ma bozkával na ústach. Zaklonila som hlavu a Harry tak mohol svoje hriešne ústa presunúť na môj krk. Od toľkej slasti som nedokázala vzpriamene stáť, podlomili sa mi kolená. Chcela som cúvnuť o jeden krok a uchrániť sa tak pred pádom.

Harry mal rovnaké myslenie ako ja. Pádu mali zabrániť jeho mocné ruky, ale moc tomu nepomohol. Nečakala som jeho váhu na svojom tele, takže som hneď zakopla a spadla. Jeho som pravdaže stiahla so sebou. Tentokrát sa našťastie stihol zachrániť tak, že padol na lakte a bol tesne nado mnou.

Tesne

nado

mnou.

Cítila som jeho teplý dych na mojej tvári a krku, príjemne ma šteklil. Jednou rukou sa držal zatiaľ, čo druhú uvoľnil a zastokol mi vlasy za ucho. Ruku vrátil na pôvodné miesto a opatrne sa ku mne sklonil. Svoje pery obtrel o tie moje, akoby čakal dokiaľ ho pobozkám. Netuším, čo presne odomňa chcel, ale ak toto...s radosťou tak uskutočním.

Musela som sa jemne pozdvihnúť, aby som naňho lepšie dočiahla, ale nepodarilo sa mi to. Harry sa naschvál pozdvihol a zasmial sa. On mi skutočne nedovolil pobozkať ho.

Prižmúrila som na neho oči a chystala sa ho znovu pobozkať. Zopakovala som to, čo predtým a Harry taktiež. Prišlo mu to náramne zábavné, bol vysmiaty od ucha k uchu. Bol v perfektnej pozícii. Mal ma zakliesnenú medzi rukami a mohol robiť čokoľvek, ťažko by som mu ušla alebo niečo spravila. Mal všetko pod kontrolou.

,,Haryyy," zamraučala som.

,,Áno? Čo sa deje?"

,,Fotosyntéza," prevrátila som očami.

,,Čo by si chcela, moja?"

Vedela som, o čo mu ide. Chcel, aby som škemrala o bozk, aby som prosila. Pff, ja sa len tak nevzdám. Uvidíme, kto z nás vydrží dlhšie.

,,Moja?" pozdvihla som jedno obočie a s ním aj kútik úst.

,,Nepáči sa ti tá prezývka?" Ľahostajne som pokrčila ramenami. So mnou sa neradno zahrávať, dám mu najavo, že to robiť nemal.  Nebudem klamať. Samozrejme, že sa mi to oslovenie páčilo, veľmi páčilo. Ale to on vedieť nemusí.

,,Hah. Samozrejme, že sa ti páči. Vidím ako sa červenáš," uchechtol sa.

Nenávidím moju tvár. Môže sa aspoň raz v mojom živote chovať ako chcem? Žiadam tak moc, keď chcem, aby som sa nečervenala ako taká pubertiačka každých päť minút. Po jeho vete som odvrátila pohľad, pretože som cítila ako mi stále horia líca. A aktuálna pozícia tomu tiež veľmi nepomáhala. Podotýkam, že som stále bola uväznená pod ním a  medzi jeho rukami.

,,Harry?"

,,Áno?"

,,Mohol by si ma pustiť?"

,,Neviem, či môžem," uškrnul sa.

,,Prečo?" nechápala som.

,,Nepovedala si, aby som ťa pobozkal." Zákerne sa usmial.

,,A čo ak nechcem?"

,,Tak potom ti to neverím."

,,Akosi si moc veríš," usmiala som sa. Pokrčil plecami, ale usmievať sa neprestával.

Vzdala som to.

Práve teraz.

Vyzdvihla som sa do polosedu, že by mu už nič nepomohlo, aby bozk prerušil. Obaja sme sa do bozku usmiali a otvorili ústa. Jednou rukou sa podopieral, aby nespadol a tou druhou ma držal. Ja som mu naopak oboma rukami blúdila vo vlasoch. Jemne som ho za ne zatiahla, na čo potichu zavrčal a kúsol ma do spodnej pery. Pocítila som chuť krvi, ale to mi bolo úplne ukradnuté.

Svoje hriešne ústa presunul na krk a zanechával na ňom mokré stopy. Dúfam, že len mokré stopy. Po chvíli som pocítila menšie satie. Takmer vôbec som to nevnímala, pretože som bola z toľkej slasti v inom svete. Následky jeho činnosti som si uvedomila až neskôr.

Ten dementor mi spravil cucflek. A nie jeden!

Okamžite som sa chytila za postihnuté miesto a upriamila svoj pohľad na Harryho. Ten sa odtiahol a pyšne si obzeral svoj výtvor.

,,Harry!" zahriakla som ho.

,,Chceš ešte?" pousmial sa.

,,Áno, teda nie!"

Čo? Chcela som a ako moc. Bolo to tak neuveriteľne príjemné, ale nemohla som ísť takto medzi ľudí, i keď...

Zasmial sa nad mojou reakciou.

,,Vieš, že stačí povedať," opäť sa začínal ku mne sklaňať.

,,Už si si ma označkoval, dobre?" Zasmiala som sa.

,,Dobre, tak večer," žmurkol na mňa a postavil sa. Podal mi ruku a pomohol aj mne.

,,Čo? Nie! Alebo... To je jedno." Moje myšlienkové pochody boli strašné. Bola som veľmi rozrušená a nedokázala som myslieť normálne.

,,Ty si poklad," objal ma okolo ramien a obaja sme s úsmevom a opuchnutými perami pokračovali v ceste.

14.5. /21