I live for you ✓

39.

Naše posledné dni v Japonsku boli fantastické. Obaja sme boli v takej dobrej nálade ako nikdy predtým. Od našeho spoločného pikniku sme neboli od seba viac ako desať minút. Všade sme chodili spolu a všetko sme robili spolu. V tom lepšom zmysle slova. Užívali sme si to. Bola som šťastná a stále som nemohla uveriť tomu, že sa splnil môj sen, na ktorý som prvýkrát pomyslela v štrnástich. Už som spomínala, že už vtedy som si uvedomila, že ho mám radšej ako kamaráta. Túžila som s ním chodiť a neverila som, že sa to niekedy vôbec naplní. Preto som tomu momentálne nemohla uveriť.

Jednou vetou: Mali sme sa tam úžasne.

Postupom času, ako sme sa zabávali po našich cestách sa krátila doba našej  cesty okolo ,,sveta". Ostával nám už len Nový Zéland a Bali. Ušlo to tak neskutočne rýchlo, a keď ten čas trávite s niekým koho máte radi, tak to ubieha dvojnásobne.

Na Nový Zéland som hlavne chcela ísť kvôli tej nádhernej prírode, čo tu je. Nebudem klamať, ďalším dôvodom bol Hobitov, respektíve miesto, kde sa natáčal Pán prsteňov. Nebola som až taká horlivá fanúšička, ale ten film mám rada a rada by som sa pozrela na miesto jeho vzniku. Tento údajný domov Hobitov sa nachádza pár kilometrov od nášho súčasného bydliska. Tak sme sa rozhodli, že niekedy počas nasledujúcich dní  pôjdeme na menšiu celodennú túru a navštívime to miesto. Už teraz som sa nemohla dočkať.

,,Pôjdeme sa prejsť?" opýtal sa ma Harry hneď po príchode.

,,Jasné, len sa vybalím," odpovedala som mu a utekala vybaliť kufor. Netrvalo mi to dlho, pretože som v tom už časom získala nejakú tú prax. Vždy som si vybalovala veci, ktoré budem skutočne potrebovať a v prípade oblečenie nosiť. Ušetrilo mi to čas a aj miesto v poličkách, ktoré neviem načo mi bolo, keďže som tam toho veľa nedávala.

Po dokončení aktuálnej činnosti som rozmýšľala či sa mám prezliecť alebo nie. Veď ideme len na prechádzku a Harrymu to je aj tak asi jedno, keďže ma veľa dní výda iba v obyčajných teplákoch a v mikine. Pokročila som nad tým plecami a cez tričko, ktoré som mala na sebe som si prehodila mikinu so zipsom.

Rozhodla som sa vyjsť z izby a povedať Harrymu, že už som hotová, ale nebolo treba. Presne v tom momente ako som vyšla som stretla vo dverách Harryho. Nedalo mi to, musela som sa  nad tým usmiať. Tiež mal na sebe tepláky s mikinou, akurát tú nemal som zipsom, ale cez hlavu. Tuším sme mali prepojené mysle.

,,Smiem vám ponúknuť svoje rameno, slečna?" zasmiala som sa nad jeho správaním a zapadla som do neho.

,,Zaujímalo by ma,  kedy prestaneš s týmto idiotským správaním?" uvažovala som nahlas a pri pohľade na neho pozdvihla pravé obočie.

,,Čo ak nikdy?" Pozdvihol jeden kútik úst a uchechtol sa.

,,To ani nechceš vedieť," prižmúrila som oči a snažila sa vyzerať ,,nebezpečne". Muselo to vyzerať veľmi komicky, keďže Harry otvoril ústa, aby niečo povedal, ale v tom dostal záchvat smiechu.

,,Ty si asi nevieš predstaviť ako vtipne vyzerá trpaslík ako ty, keď sa tvári naštvane alebo sa snaží vyzerať hrôzostrašne."

,,No ha ha ha," prevrátila som nad ním očami. Nemyslím si, že som bola až taká nízka, ale v porovnaní s ním áno.

,,Náhodou som ešte celkom vysoká," povedala som so smiechom v hlase a postavila sa na špičky. Hlavu som pozdvihla ku nebu, aby som sa mu, čo najviac vyrovnala. Vôbec to nefungovalo, stále bol oproti mne veľmi vysoký.

,,No? Krpec," zasmial sa. Zohol sa, aby mi dal pusu na líce. Ruky som si obmotala okolo jeho krku a náš bozk prehĺbila. Znovu mi skúsol spodnú peru. Presne tú, ktorú som mala kvôli nemu až do krvi popraskanú.

Pre nedostatok kyslíka sme sa odtiahli. Harry mi stihol vlepiť na pery ešte niekoľko kratučkých božtekov dokiaľ sme sa neodtiahli od seba. Chytili sme sa za ruky a pokračovali v našej prechádzke cez...ani neviem, čo to vlastne bolo. Pravdepodobne nejaká lúka s poľnou cestou, pretože vôkol nás bola len tráva.

,,Harry?" napadlo mi zrazu.

,,Áno?" Láskyplne sa na mňa pozrel.

,,Nepripomína ti náš vzťah niečo?" snažila som sa mu najbližšie priblížiť moje myšlienkové pochody.

,,Hmm, ani nie."

,,Vážne? Čo takto Ross a Rachel?" Pozdvihla som obočie.

,,A fakt, že mi to skôr nenapadlo. Akurát, že Ross bol do Rachel zamilovaný už niekoľko rokov."

,,Pravda," zosmutnela som.

,,Ty si bola?" opýtal sa ma. Ostala som ticho.

,,No veď vieš...mala si ma... rada už predtým?" Vynechal to slovo. Neodvážil sa ho použiť.

,,A ty?" Nechcela som mu odpovedať. Nemal o tom vedieť, mala to byť len moja vec.

Neodpovedal hneď. Pozrel na cestu pred sebou a spravil so mnou niekoľko krokov.

,,Nie vždy," prehovoril po chvíli.

,,Prvýkrát som si to uvedomil asi pred rokom, ale vedel som, že už je neskoro. Bol som si istý, že my dvaja...nie. Vedel som, že by to nešlo. A pri tom som sa na teba predtým úplne vykašľal, nemyslel som si, že sa niekedy stretneme. Mama mi už dávnejšie povedala, že nežiješ v Holmes Chapes. To moje predtuchy potvrdilo. Svojím spôsobom je to pre mňa stále zle stráviteľná informácia."

Čakala som to. Všetko, čo práve povedal.

,,Ja som ťa rada mala. Už dávno, veľmi dávno. Pamätáš na X-factor?"

,,Počkaj, to už vtedy," prerušil ma a zatváril sa zhrozene.

,,Tak trochu," pokrčila som ramenami.
,,Trvalo to do mojich sedemnástich. Potom som sa z toho nejako dostala. Ale tam v Londýne som do toho opäť spadla. Lebo veď ty si... ty," usmiala som sa. Úsmev mi, ale nebol opätovaný.

Harry sa tváril, akoby bol práve v inom svete.

,,Harry? Deje sa niečo?" opatrne som sa ho spýtala.

,,Ja len, wau. To až tak dlho? Ako som si mohol niečoho takého nevšimnúť, bol som taký hlupák. Toľko toho by teraz mohlo byť inak."

Mojou odpoveďou bolo pokrčenie pliec. Už som to toľko neriešila. Minulosť aj tak zmeniť nemôžem.

,,Harry, bolo to dávno a teraz to je tak tak jedno," pobozkala som ho.

,,Prepáč, že som bol taký zaslepený," chytil mi obidve ruky.

,,Nič sa nedeje," mávla som nad tým rukou. Bolo to už dávno a už sa mi ospravedlnil. Mala som momentálne všetko a minulosťou som sa odmietala zaoberať.

Slnko sa časom stále zmenšovalo, zapadalo. Odrazilo sa to dosť na teplote. Aj napriek mikine mi začínala byť zima. Objala som sa, aby mi bolo väčšie teplo. Harry si to očividne všimol, pretože zastal a začal si vyzliekať svoju mikinu.

,,Čo robíš?" skrčila som obočie pri pohľade na neho.

,,Nedovolím, aby ti bola zima," povedal a chystal sa mi ju prevliecť cez hlavu.

,,Ale potom bude zima tebe," protestovala som a rukami ho zastavila.

,,To je blbosť," prevrátil očami.

,,Harold, neklam mi," pohrozila som mu.

,,Neodvrávaj," povedal mi ako malému dieťaťu a obliekol mi ju.

Bola veľká, pohodlná a nádherne voňala. Presne ako on. Z hlboka som sa nadýchla a usmiala sa. Pri pohľade na neho mi úsmev z tváre zišiel.

,,Bude ti zima," zamračila som sa.

,,Pff, vôbec," chytil ma za ruku a a pokračoval v spiatočnej ceste. Prevrátila som nad ním očami a užívala si jeho mikinu. Budem mu musieť ukradnúť zo desať  ďalších vecí. Pomyslela som si.

,,Zabudol som ti povedať ako nádherne vyzeráš v mojom oblečení," šepol mi do ucha. Naskočili mi zimomriavky pri tóne hlasu v akom tú vetu povedal, našťastie ich kvôli vrstvám oblečenia nemohol vidieť.

10.5./21