I live for you ✓

54.

Vyrazili sme do tichej, tmavej a len čiastočne osvetlenej ulice. Kvôli zime som si ruky ukryla do vreciek a spodnú časť tváre si ukryla za šál. Vedela som, že nemám byť nervózna, nič hrozné ma nečakalo, ale bolo mi nepríjemne. Nevedela som ako z myšlienok utvoriť súvislé vety, ktoré pochopí. Nevedela som odhadnúť jeho reakciu, čo mi to vôbec neuľahčovalo. Vedela som ale, že mám ísť na to priamo. Nechodiť zbytočne okolo horúcej kaše. V tom som mala jasno, ale kde začať.

Najskôr som si odkašľala a otvorila ústa, aby som prehovorila. Nič zo mňa nevyšlo, tak som ich radšej zavrela. Začala som dúfať, aby konverzáciu začal Harry, keďže som bola úplne stratená.

Moje prosby boli vypočuté.

,,Chcela si sa o niečom konkrétnom porozprávať?" začal.

,,Áno." Bolo jediné, čo zo mňa vyšlo. Začínala som mať pochyby o mojom pláne, v ktorom s ním chcem podebatovať o istých veciach.

,,Pamätáš sa, ako sme si dnes prezerali ten tvoj album?" začala som zľahka.

,,Áno, prečo?"

,,Vieš, keď sme si prezerali tvoju fotku, kde si bol ešte mimino, tak sa nás Ann spýtala jednu otázku..." odmlčala som sa. Každú chvíľu som sa mala dozvedieť odpoveď, ktorá by mohla obrátiť môj život o stoosemdesiat stupňov.

Harry ma našťastie neprerušoval, ale svedomito počúval.

,,...spýtala sa, že či plánujeme deti. Povedala som, že najbližšiu dobu nie. Vôbec si nezareagoval. Neusmial si sa, neprikývol alebo nepokrútil hlavou. Nespravil si nič, tak sa ťa chcem spýtať, či chceš mať niekedy deti...so mnou," povedala som a ani neviem, prečo mi bolo do plaču.

To zvládneš Liv. Nádych a výdych. Nejako som sa rýchlo ukľudnila a ďalej vyčkávala na Harryho odpoveď.

,,Takže toto ťa žralo celý večer," prehovoril, akoby mu to až teraz docvakávalo. Prevrátila som očami, aj keď ma nemohol vidieť. Rozhodla som sa pre ticho, nedať mu odpovedať.

,,Čo si myslíš ty?" Vzhliadol ku mne s poloúsmevom. Pozdvihla som jedno obočie a pozrela sa na neho pohľadom, že či to myslí vážne.

,,A čo ja viem, prečo asi som sa ťa to pýtala," odvrkla som, vyvrátila oči do hora a prekrížila si ruky na hrudi.

,,Ale veď kľud." Zasmial sa.

,,Ako sa na teba pozerám, akosi horíš nedočkavosťou. Vidím ti na očiach, že pokiaľ ti hneď teraz nedám priamu odpoveď, tak si môžem rovno kopať jamu." Pokúsil sa o vtip. Keby nie sme v tejto situácii aj by som sa uchechtla.

,,Nebudem to moc obkecávať, ale stále nedokážem pochopiť, ako si o tom mohla zapochybovať. Samozrejme že chcem deti a jasné, že s tebou. A prečo som neprejavil emócie? Premýšľal som na menom pre chlapca, keďže ty máš vybrané pre dievčatá."

Dokončil svoj monológ čím úplne zmenil môj aktuálny  postoj ku nemu. Viem, prečo ho tak moc milujem.

,,Vážne? A aké?" spýtala som sa dojato.

,,Philip." Usmial sa.

,,Philip, vojvoda z Edinburgu." Zasmiala som sa.

,,Ale nie, veľmi sa mi páči. Skvelý výber a ďakujem sa objasnenie." Objala som ho, pri čom ma pozdvihol do vzduchu. Stihol mi dať ešte veľký bozk na ústa predtým, ako ma zložil na zem.

,,Takže v tomto máme jasno, ani nevieš, ako moc sa mi uľavilo."

,,Aspoň že tak. Prejdeme sa ešte kúsok a pôjdeme? Začína byť riadna zima." Prikývla som a chytila ho za rameno. Po dvoch minútach sme prešli ten kúsok a vybrali sa naspäť. K Harrymu domov sme prišli celí uzimení. Veď už bolo po deviatej hodine večernej a k tomu ešte aj december. Cestou späť sme sa dohodli, že si ešte pozrieme nejaký film. Osprchovali sme sa a následne sa prezliekli do teplého pyžama, v mojom prípade do vytepleného a do ponožiek. Ann nám zatiaľ spravila horúcu čokoládu. Všetci traja sme si posadali na gauč a zabalili sa do diek.

Bola to nejaká vianočná komédia. Celkom sme sa nasmiali, ale to nám nezabránilo pri zaspávaní. Všetkým sa nám už zatvárali oči a Harrymu najviac. Vsadím sa, že keby tu má byť o päť minút dlhšie, tak už by spal. Nebol by ale jediný. Spoločne sme sa vrátili na poschodie do postelí a po umytí zubov hneď zaspali. Bol to ďalší bezsenný spánok.

Ďalší deň sme sa ráno poriadne najedli, pretože sme netušili, kedy sa vrátime. Rozhodli sme sa to tu celé preskúmať. Alebo si len zaspomínať na staré časy. Prešli sme okolo našej starej školy a po parku, v ktorom sme neraz jedli, ale najviac nás zaujímal domček v lese. Naposledy sme sa tam boli spoločne a kedy to bolo? To si už ani jeden z nás nepamätá.

Ako za starých čias sme šli k nám už známemu mostu. Bolo to miesto, na ktorom sme sa vždy dohodli a stretli sa. Následne sme vyšli na lúku a namierili si to do onoho lesa.

,,Nikdy predtým sa mi tá cesta nezdala až taká dlhá," povzdychla som si, keď sme sa vliekli už nejakú dobu.

,,Alebo si len zlenivela." Zasmial sa, ale pri pohľade na neho som videla, že má rovnaký názor ako ja.

,,Ak ho nenájdeme do piatich minút, tak sa môžeme rovno vrátiť," navrhla som.

,,Súhlasím. Isto sa ten les za tie roky zmenil, takže je to ťažšie, ale bude hanba ak ho nenájdeme." Pokrútil hlavou.

,,Sa vyhovoríme, že ho niekto zbúral." Pokrčila som ramenami a spoločne sme sa zasmiali.

,,To znie dobre," podotkol.

Všetky naše predchádzajúce slová boli zbytočné, pretože som ho zbadala. Chcela som to ihneď oznámiť Harrymu, ale nebolo potreba, všimol si ho sám. Obaja sme najskôr zastavili a čochvíľa na to sa k nemu rozutekali. Zastali sme tesne pod ním a zízali naň. Vyzeral, akoby sa vôbec nezmenil, ale zároveň nie. Bolo vidieť, že tu stojí už nejaký ten piatok.

,,Vylez prvý, buď gentleman," povzbudila som ho a mierne postrčila kupredu. Hrdinsky podišiel ku kmeňu a skúsil vybrať povrazový rebrík z ukrytého miesta. Nebol až tak moc ukrytý, ale mal podobnú farbu ako kmeň a dokonalo splýval, ale nie až tak dokonalo, aby nebol vidieť. Čo ma ale prekvapilo bolo, že sa tu stále nachádzal. Nečakala by som to.

,,Drž mi palce." Skúsil zaň potiahnuť, aby otestoval či stále dobre drží.

,,Neboj, držím." Dala som mu bozk na líce.

Vyliezol na prvý schod, na druhý a tak postupne vyšiel až hore a odtiaľ zvolal: ,,Poď sem aj ty. Je to tu bezpečné!"

Neváhala som ani sekundu a okamžite ho nasledovala. Keďže nemám strach z výšok a milujem adrenalín, tak to bola brnkačka. Domček bol úplne prázdny až na tú deku, ktorú sme tu kedysi nechali. Doteraz som si na ňu nespomenula, čo bola škoda. Mala som ju rada a tiež už bola poznamenaná časom.

,,Škoda, že je zasraný december," zamrmlal.

,,Že? Keby je leto, tak by to bolo úplne dokonalé. Kľudne by som tu aj prespala."

Harry ku mne vzhliadol a usmial sa. ,,Vážne?" spýtal sa s úsmevom.

,,Áno." Prikývla som.

,,Dobre, takže sme dohodnutí," zaradoval sa.

Ešte chvíľu sme tu pobudli, než sme zliezli dole a vrátili sa ,,domov".

Ako si užívate prázdniny?

2.7. /21