I live for you ✓

48.

Tento týždeň bol celkom nezaujímavý. Dvakrát som si vyšla do nákupného centra a rozmýšľala nad kúpou vianočných darčekov. Pre rodičov som mala, aj keď som na nich bola mierne naštvaná. Ale Harry... To bol ťažký oriešok. Prešla som každý kút obchoda, nič nebolo pre neho dosť dobré. Premýšľala som nad vlastnou výrobou, ale nič mi nenapadalo. Dokonca nepomáhal, ani kamarát Google. Bola som stratená. Keďže bol štvrtok a Vianoce sú v budúcu nedeľu to znamená. Fuu, ťažká matematika.

Je to presne desať dní!

Desať dní a ja nemám nič!

Pokiaľ mi nič nenapadme, tak sa rovno môžem presťahovať na Antarktídu a s tučniakmi sa tam fotiť. To by boli krásne fotografie.

Fotografie.

,,Fotografie!" skríkla som a vyskočila z postele.

,,Že mi to nenapadlo skôr," nadávala som si a chytala sa za hlavu.

Rýchlo som zbehla schody a zobrala všetky albumy s fotkami, ktoré sme mali. Vrátila som sa do izby, vytiahla svoje fotky a všetky albumy rozložila na posteľ. Neváhala som ani sekundu a okamžite zobrala prvý do ruky. Dôkladne som si každý prezrela a každý obrázok, na ktorom som bola s Harrym som položila na kôpku, ktorá sa mi z nich stihla vytvoriť.

Cítila som sa, ako by som v rukách držala stovky spomienok, čo bola pravda, ale bolo to neskutočné. Tak dlho som si neprezerala fotky a takto som si každou jednou pripomenula nejaký príbeh alebo udalosť, ktorá sa pri nej odohrala. Mala som pocit, akoby som cestovala časom.

Neviem ako dlho mi to trvalo, prestala som počítať pro dvoch hodinách. Možno to netrvá každému tak dlho, ale ja som takmer pri každej fotke sedela a spomínala niekoľko minút a to som ani zďaleka nebola u konca. Teraz musím z tej kopy, ktorá nie je najmenšia vybrať tie najdôležitejšie. Bude to ťažká úloha, ktorú s ochotná splniť.

Snažila som sa vyberať dôkladne. Za každou fotografiou sa spájal nejaký ten príbeh. Napríklad na tejto sa moje strapaté a mierne špinavé ja mračí a Harry, ktorý mal záchvat smiechu ma objímal vôkol ramien. Bolo to v ten rok, čo sme sa začali baviť. Jedna z našich prvých fotografií. Aj cez môj hraný hnev tam vyzerám šťastne, aj som sa tak vtedy cítila. Pamätám, že som spadla do blata a mala som celý zadok špinavý. Stalo sa to pri našej prechádzke lesom, potkla som sa a on namiesto toho, aby mi pomohol mal nezastaviteľný záchvat smiechu, miestami sa už nedokázal nadýchnuť.

Túto som vybrala, je dokonalá.

Vybrala som z každého veku a predovšetkým z momentiek. A najlepšie z tých rozmazaných. Nezabudla som ani na tú, čo som mala v izbe v rámiku. Harry ju predtým raz mal, tak je celkom fajné ju mu dať opäť. Bola to snáď jediná z fotiek v mojej izbe s ním. Bola fotená v jednom z najlepších a zároveň z najhorších dní.

Harry vtedy postúpil a zároveň som ho v tej chvíli stratila. Vtedy som to ešte netušila. Som na nej na Harryhi chrbáte a aj z papiera zo mňa srší úprimná radosť. Ten deň vlastne patrí k posledným, ktoré sme spolu strávili. Teda jedným z posledných.

Ďalej som vybrala z našej prespávačky, z tajného miestečka- domčeka na strome, a ani neviem, z čoho ešte. V provizórnej kôpke, ktorá sa už ani nedala nazvať kôpkou. Boli to rozhádzané fotografie na jednej strane postele, a že ich bolo. Bolo treba z nich vybrať menej a by sa mi zmestili na takú ,,nástenku".

Zatiaľ som ju nemala dobre premyslenú, ale nedávno som jednu zahliadla a vyzerala dobre. Tvorila ju spleť niekoľkých drátov, na ktoré sa za pomoci malých štipcov pripínali fotky. Rozhodla som sa, že ju už dnes skúsim pohľadať a ak sa mi to nepodarí, tak ju budem hľadať zajtra a ostatné dni.

Po konečnom vybraní všetkých fotografií som unavene zašla do obchodu. Mali ju a dokonca bola posledná. Toto bolo znamenie. Rýchlo som si ju kúpila a pro prízhode domov a vykonaní večernej rutiny zaspala ako drevo.

Ďalší deň som strávila niekoľkými ďalšími hodinami vytvárania tých umeleckých výtvorov, ale verila som, že to bude stáť za to.

Po neúprosne dlhom čase upravovania obrázkov v počítači som sa hladná vrátila do kuchyne.

,,Máš niečo nové?" spýtala sa ma mama. Prekvapene som sa na ňu pozrela.

,,Veď celé dni nevychádzam z domu, tak ani nie." Ľahostajne som pokrčila ramenami.

,,No my máme." Odložila pohár, ktorý práve držala v rukách.
Waau. To som vôbec nečakala, samozrejme, že sa ma to nepýtala zo zvedavosti, ale z čistej slušnosti keďže chce zasadiť svoju tému

,,Áno?"

,,Dostali sme ponuku ísť na služobnú cestu." Čo je na tom taká novinka? Veď na ne chodia pravidelne a takmer vždy mi o na ich zabudnú povedať.

,,Ale veď to je fajn, nie?"

,,Je počas Vianoc."

,,Och," bolo jediné, čo zo mňa vyšlo. Nebola tu žiadna šanca, že by odmietli. Takže to znamenalo, že ma chcú nechať samu na vianočné sviatky.

,,To znamená, že ma tu necháte samú?" Zamračila som sa.

,,Ale ty nebudeš sama. Máš Harryho predsa."

,,Harryho, ktorý chce Vianoce tráviť so svojou rodinou." Slovo svojou som zdôraznila, lebo im to očividne nedochádzalo.

,,Tak ich strávte spolu," usmiala sa.

Ona je neuveriteľná. Nechodíme spolu ani mesiac a už máme spoločne tráviť Vianoce. Sa čudujem, že sa už nepýta na vnúčatá.

,,Keby to bolo také jednoduché." Prevrátila som očami.

Fakt super. Zaslúžili by si titul rodič roka. Ktorý rodič opustí svoje dieťa pred Vianocami? Samozrejme, že len tí moji. Úplne som stratila chuť do jedla a vrátila sa do izby, v ktorej som ukončila svoje umelecké dielo a uložila ho do rohu. Bola som rada, že som už skončila. Možno to tak nevyzerá, ale je to skutočne únavné.

Chystala som sa ísť spať, keď mi prišla správa od Harryho: máš zajtra čas? Odpovedala som áno a následne sme sa dohodli na termíne a mieste zajtrajšieho stretnutie.

Unavene som si ľahla a zaspala do dvoch sekúnd. Noc a hlavne môj spánok trval ako jedno žmurknutie. Nenávidela som, keď som sa budila s pocitom, akoby som spala len päť minút. Mala som rada, teda aj mám, keď viem, že som spala. Proste sa mi niečo sníva a netrvá to ako jedno lusknutie prstami.

Unavene som si spravila raňajky s kávou a brnkala si na gitare až dokiaľ neprišiel Harry.

11.6./21