I live for you ✓

17.

Piesok. Zasraný piesok. Mala som ho úplne všade. Keď hovorím všade, tak tým myslím všade. Zo začiatku to bolo celkom otravné a nepríjemné, ale po čase som si zvykla. Keď som mala pocit, že sme celú pláž prešli, tak sme sa vrátili k našim veciam a opäť šli do vody, usušili sa na slnku a šli si kúpiť niečo na jedenie. Po chvíľke hľadania sme zvolili starý dobrý mekáč. Potom sme sa vrátili na pláž a oddychovali pod slnečníkom. Občas sme sa vrátili do vody ochladiť sa, ale inak sme nič moc nerobili.

Na večer sme sa išli prejsť do mesta, do obchodov a tak. Kupovali sme magnetky, hovorili si miesta, ktoré v ďalších dňoch navštívime, reštaurácie v ktorých sa najeme. Proste si vytvárali menší plánik na nasledujúce dni.

Flashback

,,Olivia?"

,,Anooo?" Odpovedala som Harrymu v telefóne.

,,Niečo mi napadlo."

,,Vážne? A čo také?"

,,Pamätáš si ako včera napadlo toľko snehu?" Vedela som k čomu smeruje a ten nápad sa mi pozdával.

,,Nie."

,,Sneh tu nebol už celú večnosť, tak ma napadlo či by si sa nešla voziť?"

,,Že váhaš. O druhej pri moste?"

,,Super, budem tam." Zavesil.

Šla som si prichystať potrebné veci a vyrazila. Našťastie som nevyzerala ako eskimák, takže mi nebolo blbé chodiť ulicami. Mala som len termo tepláky a bundu. K mostu som prišla o minútu skôr ako Harry. Ten prišiel rovnako oblečený ako ja. Naše vozenie skôr spočívalo v tom, že sme popíjali čaj. Fakt to bol čaj, nič viac v ňom nebolo a debatovali. Občas sme sa odviezli na lopatách a padli na zem. Celí premočení a premrznutí sme sa vrátili domov a dohodli sa, že po prezlečení sa opäť stretneme. Tentoraz, ale u neho.

Prezlečená s batohom s pripravenými vecami na prespávačku som sa vybrala k Harrymu a zazvonila mu na dverách. Otvoril mi a zaviedol ma do izby.

Rodičom som povedala, že idem ku kamarátke, pretože k Harrymu by ma nepustili. A Harryho mama zase nebola doma, len Gemma, ktorá nás neprezradila, lebo tej to bolo jedno. Bola to veľmi milá osôbka, ktorá nás snáď vo všetkom podporovala. Objednali sme si pizzu a otvorili si samé zdravé veci ako je coca cola, chipsy, sušienky,...

Milovali sme jedlo, čo bola na nás možno aj viditeľné. Nikdy som nechápala ako to všetko dokážeme do seba napchať, ale bolo mi to celkom jedno. Zapli sme televíziu a pustili náš obľúbený seriál, starú dobrú klasiku. Priatelia. Pri niektorých Chandlerových vtipoch sme dostávali záchvat smiechu, pri ktorom sme sa takmer udusili, ale našťastie sa nám nič nestalo.

O pol noci nás napadol debilný nápad. Prechádzka. No dobre. Možno to až taký blbý nápad nie je, ale rozhodne nie je dobrý. Zobrali sme si baterku a vyšli von do ulíc. Toto mestečko bolo o takejto hodine prázdne, takže každý zvuk, ktorý spôsobil vietor alebo len mačka pôsobil strašidelne.

Ruku som mala zakliesnenú v tej jeho popri našej prechádzke v zasnežených uličkách. Bolo príjemné prechádzať sa po takej tme a v takom tichu. Pôsobilo to veľmi ukľudňujúco. Obaja sme mlčali a užívali si prítomnosť toho druhého. Mám pocit, že snáď všetci si mysleli, že spolu chodíme alebo sa k tomu aspoň pomaly schiluje, ale mysleli si zle. Ja a Harry. Eew. Veľmi divná a vtipná predstava. V hlave som si nás dvoch spolu vyobrazila a uchechtla sa nad tým.

,,Na čom sa smeješ?"

,,Aaale to nič."

,,Občas rozmýšľam nad tým aké by to bolo nebyť len Harry, ale niekto viac. Niekto, keď počuješ jeho meno, tak hneď vieš o koho sa jedná, čo robí a tak."

,,Ak to chápem správne, tak chceš byť slávny?"

,,Skôr úspešný, ale áno. Ty nie?"

,,Netuším. Veď ani neviem, čím by som sa preslávila. Veď aj tak mi nič nejde." Zasmiala som sa.

,,To nie je pravda," pokýval hlavou, ,, veď vieš, že si dobrá... no napríklad..." Nedokázal dokončiť vetu. Sotila som do neho a zasmiala sa.

,,Už viem! Si až moc dobrá!"

,,Uhm, jasné. Už si predstav ten titulok na novinách. Až príliš dobrá Olivia Howard sa nám zdôverila so svojím najväčším tajomstvom." Vybuchli sme do smiechu až sme sa začali chytať za bruchá.

,,Nad týmto som zrovna nepremýšľal, ale skvelý nápad." Pochválil ma a začal si utierať slzy z toľkého smiechu.

,,Budeme raz skvelé duo."

,,Raz?"

,,Tak prepáč. My sme tá najlepšia dvojka pod..
Mesiacom?" Zahľadel sa na žiariacu guľu na tmavej oblohe. Na chvíľku sa akoby zarazil a zamyslel. Neváhala som ani sekundu a zohla sa, aby som mohla nabrať sneh a spraviť z neho guľu. Potichu som ju utlapkala a hodila mu ju do ramena. Celý sa vyľakal a strhol.

,,Veď ty počkaj." Výhražne šepol.

,,Zajac." Nemohla som si odpustiť a spustila ďalší nával smiechu. Rýchlim krokom ku mne podišiel a sotil ma do smiechu. Nechcel mi ublížiť, takže môj pád bolo skôr len posadenie do snehu.

Zasmial sa na mne a podal mi ruku, aby mi pomohol postaviť sa. Silno som ho za ňu stiahla a len tak tak sa vyhnula tomu, aby padol na mňa. Dostali sme ďalší nával smiechu. Keby sa na nás vtedy niekto pozrel, tak by mohol vidieť dvoch pubertiakov válajúcich sa v snehu, ktorým sa o chvíľu začali aj ohadzovať.

,,Ja nemôžem." Obaja sme lapali po dychu a snažili sa prestať smiať. Sedeli sme spoločne na zemi až dokiaľ nám nezačali od zimy drkotať zuby. Postavili sme sa a za dnešok už po druhýkrát premrznutí sme sa vrátili domov. Respektíve k Harrymu. Prezliekli sme sa do suchého oblečenia a ľahli si do posteli. Hlavy si podložili vankúšmi a zakryli sa dekou. V televízii sme si opäť zapli priateľov a dojedli zvyšky pizze a ostatného nezdravého jedla.

,,Toto mi bude chýbať." Šepol Harry.

,,Čo konkrétne?" Opýtala som sa ho.

,,Všetko." Nechápala som ako to myslel, veď sme sa nelúčili. Ani jeden z nás sa nesťahoval, tak prečo? Na takéto slová je ešte čas. Veď spolu plánujeme stráviť celé nasledujúce roky.

End of flashback

22.2./21