𝒑𝒆𝒓𝒇𝒆𝒄𝒕 𝒊𝒍𝒍𝒖𝒔𝒊𝒐𝒏𝒊𝒔𝒕𝒔. | 𝐌𝐀𝐑𝐕𝐄𝐋

XXIV. | being breathless

–––––––––––––––
–––––––––––––––––––––
–––––––––––––––

𝒄𝒂𝒔𝒔𝒂𝒏𝒅𝒓𝒂.

♕︎♕︎♕︎

Dve minúty jej trvalo, kým sa stihla pobaliť a rozlúčiť s prítomnými. Následne mala maximálne štyri minúty, aby sa dostala na danú adresu. To by nebol veľký problém, keby boli ulice úplne prázdne. Ale toto bol New York, takže šance sa znížili na mínus dvadsať percent, už väčšia pravdepodobnosť bola, že spadne neohlásený meteorit a zabije polovicu ľudstva. Dokonca aj keby sa tak stalo, newyorčania by sa tu promenádovali akoby nič.

Ďalej musela vstúpiť do ázijskej reštaurácie a zobrať niekomu zo stola ich tašku so zabaleným jedlom, len aby zakryla všetky stopy. To bola – žiaľ – najjednoduchšia časť, ktorá jej nemohla zabrať viac ako deväťdesiat sekúnd. Mladý muž so sluchátkami zahľadený do nejakej knihy vyzeral ako najlepšia voľba. Nevidel Cassandrinu nenápadnú postavu ani jeho miznúci balíček. Rýchlosť a nenápadnosť vždy hrala obrovskú úlohu.

Keďže z telefónu počula tichý hukot motora, vedela, že otec už je dávno v aute, určite čakal pred školou, ktorá bola od daného miesta vzdialená len asi päť minút, keby sa tam započítala zlá doprava a semafóry, znamenalo by to, že mala dve minúty k dobru. Za týchto krátkych stodvadsať sekúnd musela ustáliť svoj dych a tváriť sa čo najbezstarostnejšie, akoby sa len postavila zo svojho miesta a išla pred reštauráciu trpezlivo čakať ako poslušná dcéra, ktorou musela byť.

Vždy ju učili, aby si všetko plánovala a rozoberala, pretože každá jedna minúta bola drahá. Aspoň v jej... zamestnaní.

Keď uvidela veľké čierne auto, nasala do pľúc čo najväčšie množstvo vzduchu. Prvú časť dokázala. Teraz už len prežiť cestu domov.

Dvere auta sa otvorili a ona vošla do tmavého interiéru, jej srdce zbesilo búšilo.

Otec sedel na zadnom sedadle za vodičom, nohy v lesklých mokasínach mal vyložené v medzere medzi prednými sedadlami a ležérne si rukou v tmavej rukavici podopieral hlavu.
,,Užila si si..." oceľovými očami si premeral tašku, ktorú mala položenú na kolenách: ,,...čínu?"

'V skutočnosti to nie je len čína, v ázijskej reštaurácii nájdeš aj jedlá z iných krajín, napríklad Japonska' - tieto slová by povedala hocikomu, len nie mužovi sediacemu kúsok od nej, nikdy by si nedovolila ho hocako opravovať, už v minulosti zistila, že to neprinesie žiaden úžitok. Len zbytočnú bolesť a problémy.

,,Áno, robia tam výborné rezance," usmiala sa. Veľkou výhodou bolo, že sa pri ňom naučila svoj úsmev predstierať tak dokonale, že dokonca ani boh lží a samotnej falše by ho od toho úprimného nerozpoznal.

Muž s medovými vlasmi ju so zdvihnutým kútikom uprene pozoroval, cítila sa ako korisť, ktorú sa dravec práve chystal zožrať. Nemohla dýchať, dusil ju. I tak jeho pohlaď vydržala, musela. Vždy všetko musela.

,,Doniesla si mi niečo?" Jeho hlas znel tak ľahko, bezstarostne, akoby boli len normálna rodinka, ktorá si užíva čas, ktorý spolu trávi.

V ušiach jej neskutočne hučalo, nestihla sa poriadne pozrieť, čo vlastne ukradla. Ale vďaka bohom si zapamätala, čo bolo na vrchu.

,,Zostalo mi moshi," s roztrasenými prstami začala vyberať plastovú krabičku.

,,Daj, vyberiem si to sám-" zobral jej papierovú tašku z rúk. So zabaleným moshi vybral aj bloček.