𝒑𝒆𝒓𝒇𝒆𝒄𝒕 𝒊𝒍𝒍𝒖𝒔𝒊𝒐𝒏𝒊𝒔𝒕𝒔. | 𝐌𝐀𝐑𝐕𝐄𝐋

XX. | being hurt

–––––––––––––––
–––––––––––––––––––––
–––––––––––––––

𝒂𝒖𝒓𝒐𝒓𝒂.

♕︎♕︎♕︎

Ber od života, čo ti dal,
radosť, bolesť, lásku,
však život je len karneval,
v ňom stokrát meníš masku.

Počula tie známe slová vo svojich myšlienkach znova, znova a znova. Ako milovaný citát, ako nenávidenú pieseň.

Keby ju tak teraz videl jej strýko, ustráchanú, vyklepanú a neistú, zaručene by ju zamkol v dome. Ako i ten raz pred rokmi. Ohľad na jej vek či ľudí, ktorí na ňu spoliehali, samozrejme, nepripadal v úvahu. A kľúč by nevyužil do momentu, kým by svoju úlohu nezvládla správne a bezchybne. Bezcitne.

Jediné šťastie, že vtedy dokázala tie dvere prepáliť. Avšak teraz ... keď Cressfield prišiel, cítila sa, akoby ju niekto opäť zavrel do pivnice a pokúsil sa ju utopiť v temnote. Bez žiadneho východiska, zničená, unavená a so životmi blízkych na vlastných pleciach.

Nebola trénovaná nato, aby panikárila. Nato, aby sa jej triasli ruky a aby sa jej hrdlo zúžilo tak veľmi, že sa jej zadrhoval dych.

Mala byť pokojná, rozvážna a nech sa deje, čo sa deje, zachovať si cieľ a pritom meniť cestu k nemu každým krokom druhej strany. Perfektný pozorovateľ, perfektný manipulátor.

Avšak nikdy sa nič nedržalo plánu. Nie v živote. V ňom bola stálou konštantou skutočne iba smrť.

A ona vonkoncom nehodlala dopustiť, aby starú ženu s kosou nahradila Alaricov rozosmiata tvár. Koniec-koncov, vedela, čoho všetkého bol ten muž schopný.

Cressfieldovi patrili medzi starých známych rodiny Rosettových a v podstate elity Heavenu ako takej. S Alaricom a ešte i jeho otcom sa stretla zopárkrát a to drvivú väčšinu ich konverzácii tvoril, samozrejme, jeho biznis. Obzvlášť jej strýko mal Cressfieldových v obľube a čas od času sa stali partnermi a spolupracovali.

Preto vedela, ako na Alarica – ako naložiť s matnými spomienkami ohľadne jeho neznážanlivých komentárov mierených Avengerom. Nenávidel ich. Nenávidel všetko, čo predstavovali. Nenávidel Anthonyho. A ona svedomite zaznamenala všetky detaily a vďaka nim otočila šťastie vo svoj prospech – presne tak, ako bola učená.

No keď k nej pred necelou hodinou doľahli zvuky pneumatík ...

Pokúsila sa odosobniť. V minulosti to niekedy fungovalo viac, niekedy menej, no fungovalo to ... aspoň zľahka. A aj v tom momente sa jej technika osvedčila. Aspoň, kým sa pri jeho odchode za ním nezabuchli dvere a ona sa mohla slobodne nadýchnuť - no na to jej bolo príšerne zle. Zo seba samej.

Všetky spomienky, ktoré jej Alaric tak milo pripomenul, boli zrazu späť a čo viac ... pridal sa k nim výraz Anthonyho. Ten, čo sa bezpochyby zobrazil na jeho tvári pri naslúchaní jej povrchným, nezmyselným monológom. Oh, ona vedela, že sa s ním mala lepšie porozprávať o typu konverzácie, ktorý pravdepodobne bude musieť viesť s tým bastardom, nielen okrajovo. Asi by to neskončilo s príliš odlišným dojmom, ale možno ...

,,Si v poriadku ?"

Pohľad sa jej v okamihu zahmlil. Akonáhle počula jeho hlas, hrubý, kamenný, s podtónom hnevu ... a zrady ... zlomilo sa jej srdce. V tom okamihu ju bezprostredne nenávidel a napriek tomu ... napriek tomu sa jej pýtal ...

Čo som to spravila ?

Priložila si dlaň ku chvejúcim sa perám, snáď už len preto, aby sa rovno nerozplakala.