𝒑𝒆𝒓𝒇𝒆𝒄𝒕 𝒊𝒍𝒍𝒖𝒔𝒊𝒐𝒏𝒊𝒔𝒕𝒔. | 𝐌𝐀𝐑𝐕𝐄𝐋

XXVIII. | being bad

–––––––––––––––
–––––––––––––––––––––
–––––––––––––––

𝒄𝒂𝒔𝒔𝒂𝒏𝒅𝒓𝒂.

♕︎♕︎♕︎

Láska ti dušu vypáli,
zo života len smrť sa stane,
ťažko zabrániť jej vôli,
ocitneš sa na ostrej hrane,
smrtiace sú tu omyly.

Tvoja nádej tak hasne,
ako jasno planie jej oheň,
koniec je tvojej vášne,
stratila si lásky priazeň.

Zem vznešená a mocná to je,
stala sa vlastným sudcom,
až popoľavá pieseň dohraje,
bude ona raz tvojím koncom.

Yop, jej mama bola vždy zadratým optimistom.

Avšak z nejakého dôvodu... z nejakého dôvodu si na slová tejto piesne spomenula vždy, keď kráčala medzi životom a smrťou. Netušila prečo. Netušila prečo nemohla triezvo uvažovať nad skutočne podstatnými vecami a miesto toho jej mysľou hrala morbídna uspávanka jej mŕtvej maminy. Vážne nemala poňatia z akého dôvodu tak veľmi rada týrala samú seba.

No...

Každá jedna misia bola väzením, chôdzou medzi nebezpečným a nebezpečnejším, medzi zlým a horším. Ktorékoľvek z jej rozhodnutí mohlo znamenať smrť. Tú jej. Často tú Lucasovu. Občas dokonca mnohých ďalších.

Láska ti dušu vypáli,
zo života len smrť sa stane,
ťažko zabrániť jej vôli,
ocitneš sa na ostrej hrane,
smrtiace sú tu omyly.

Tak zneli jej myšlienky, keď sa s líščou eleganciou prešmykla okolo toho debila.

Richard Ofic.

Ah, bože. Možno by mala všetkým spraviť láskavosť a jednoducho ho zabiť. Len potom nevedela, či by na ňu bohovia neposlali ešte väčšiu skázu za to, aký kus vola im tam poslala.

Každopádne... mohla počkať, kým odíde, a potom by si tie dvere otvorila sama – samozrejme, že mohla. No načo. Načo sa namáhať so zámkom, keď bol ten chlapík tupý ako táčky. Súbory mala, odtlačok rovnako – prvú polovicu úlohy úspešne a slávnostne dokončila. A bez akýchkoľvek obtiažností okrem výslovnej nudy a znechutenia – dúfala, že minimálne v podobnej, ak nie lepšej, atmosfére sa bude niesť i zbytok krádeže.

A tak nastúpila do výťahu a zviezla sa na najnižšie poschodie.

Veľkou nevýhodou podzemí bolo, že jedinými komunikačnými zariadeniami ktoré fungovali boli vysielačky. Takže slúchaldlo v jej uchu bolo úplne zbytočné. Vlastne, to už bolo od začiatku. Nikdy tých idiotov nepotrebovala.

Jediné, čo mohla na svojej schopnosti brať pozitívne bolo, že nikdy ju neomrzeli nechápavé alebo vystrašené výrazy ľudí vôkol nej, keď sa bezdôvodne otvorili dvere alebo keď sa zrazu odsunula prázdna stolička. Aj tak ju vždy najviac bavilo uťahovanie si z Lucasa, hlavne výraz jeho tváre v momente, ako sa mu pár centimetrov od hlavy zabodla dýka. Síce sa za tie roky snažil naučiť nevyskočiť od strachu skoro až po plafón, no nikdy sa mu to úplne nepodarilo.