𝒑𝒆𝒓𝒇𝒆𝒄𝒕 𝒊𝒍𝒍𝒖𝒔𝒊𝒐𝒏𝒊𝒔𝒕𝒔. | 𝐌𝐀𝐑𝐕𝐄𝐋

XXXIV. | being sore

–––––––––––––––
–––––––––––––––––––––
–––––––––––––––

𝒑𝒆𝒕𝒆𝒓 𝒑.

♕︎♕︎♕︎

V okamihu, ako opustil temnotu a s námahou otvoril oči do prudkého svetla, jediné čo v ňom prevládalo, bol tichý pokoj.

Cítil mäkké obliečky, telo sa mu zľahka zabáralo do pohodlného matracu a pľúca vdychovali čerstvý vzduch, prebúdzajúci jeho zmysly.

Nevedel, koľko nádychov mu trvalo, kým na radu prišli jeho myšlienky – myšlienky z večera, počas ktorého ho skoro zavraždili.

S prudkým zafučaním sa pokúsil posadiť, avšak ostrá bolesť ho prikovala späť na posteľ.

Inštinktívne zdvihol ruku smerom k rane. Keď odokryl hrubý paplón, po jeho strhanej tvári sa rozlial bolestivý úškrn.

Celý trup mu zakrývala obrovská bandážová náplasť. No aj cez ňu dokázal cítiť nové štichy, ktoré sa neovládateľne hýbali s každým jedným pohybom, hocako drobný a nepodstatný bol.

Málokedy potreboval rany zašívať, jeho rýchly metabolizmus ich totižto dokázal veľmi jednoducho a v krátkom čase vyliečiť. Avšak tá posledná ho položila na lopatky. Doslova.

Od momentu, kedy ho vrahyňa s neznámou tvárou zasiahla, si pamätal len matné útržky, čo pozostávali z veľkého množstva krvi a neznámych ľudí. Až teda na pána Starka.

Trhanými pohybmi otočil hlavu, aby sa porozhliadol po miestnosti. A tam, v čalúnenom kresle sivastej farby sedel tmavovlasý muž v čiernom obleku. Tvár mal podopretú ľavou rukou ligotajúcou sa hodinkami so zlatým rámom, jeho ikonické okuliare mu viseli z tváre v zvláštnom uhle a na bruchu mu spokojne odfukovalo ryšavé klbko chlpov.

Okolo nohy a ramena sa mu točila červená deka a pod zatvorenými očami sa mu rysovali drobné fialovkasté kruhy. Peterovi bolo nadslnko jasné, že ho (plnohodnotný) spánok túto noc rozhodne obišiel.

Nechcel ho zobudiť, a preto sa len čo najtichšie natiahol pre pohár s vodou položený na nočnom stolíku.

Pohyb k nemu sa mu síce podaril, ale kvôli ostrej bolesti ho nechcene myklo a pohár sa mu vyšmykol z dlane. Tŕpnuco sa zamračil očakávajúc hlasité buchnutie prebúdzajúce pána Starka, no k nemu nikdy nedospelo. Naopak ho nahradilo ostré zasvišťanie, záblesk oslepujúcej žiari a čudesný zápach spáleniny.

Peter samotným prekvapenín nechápavo zamžmurkal.

Čo to...

,,Hopla," ozval sa tichý, zvukomalebný hlas Aurory, ,,ak by sa niekto pýtal, toto sa nikdy nestalo."

Zlatovláska obozretne zatvorila dvere a tlmenou chôdzou obišla jeho posteľ. Jej kroky mu väčšmi pripomínali cupitanie, ako bosými nohami pritancovala k bývalému poháru. Avšak keď na to miesto uprel zrak Peter, žiadne sklo nenašiel. Zostal len popol a horiaca stena.

Plamene šľahali pozdĺž konštrukcie sfarbujúc bielu omietku na čiernu a on by prisahal, že mu oči takmer vypadli z jamiek, keď ich oranžové vreté telá objala Aurora svojimi dlaňami. Zreničky sa mu rozšírili a z hrdla sa mu vydral pridusený výkrik.

,,Kriste pane," vydýchol v čírom zdesení a už len vďaka inštinktom sa ju pokúsil zastaviť. No sotva sa naklonil, jeho stehy sa pohli a on ostro zakňučal.

Aurora po ňom strelila príkrym pohľadom. ,,Shhhhh."

Snáď ani nedýchal zatiaľ, čo ona vlastnými rukami postupne zadusila oheň. Bez najmenšieho zaváhania, bez namenšej popáleniny.