𝒑𝒆𝒓𝒇𝒆𝒄𝒕 𝒊𝒍𝒍𝒖𝒔𝒊𝒐𝒏𝒊𝒔𝒕𝒔. | 𝐌𝐀𝐑𝐕𝐄𝐋

II. | being instrumental

–––––––––––––––
–––––––––––––––––––––
–––––––––––––––

𝒂𝒖𝒓𝒐𝒓𝒂.

♕︎♕︎♕︎

,,Charles."

Zhlboka sa nadýchla a skúsila to ešte raz – piaty za posledné dve minúty : ,,Charles."

No muž nepohol kostrou. Ani pri najmenšom. Už celé hodiny si tam miešal svoj elixír ako nejaká plešatá ježibaba. Ona síce zdedila pomerne dobrú trpezlivosť – no i tá mala svoje hranice.

,,Ja rozumiem, že toho máš veľa na práci, ale mohol by si mi venovať jedinú sekundu pozornosti ?"

Avšak on znova nereagoval. Iba si tam dumal nad svojou skúmavkou, jeho okuliare nakrivo a rozsiahle spáleniny na ľavom líci lesknúce sa pod ostrým svetlom lámp. Úplne ju odignoroval a pokračoval v úmornom zapisovaní do zošitka.

A takto nejak mali vyzerať jej letné prázdniny.

Dva mesiace strávené v spoločnosti laboratória, bielych plášťov a ticha. Nikoho v Amerike nepoznala, tak jej nezostávala iná možnosť, ako ísť s otcom do jeho práce. Avšak stačili tri hodiny a začala svoje rozhodnutie vážne ľutovať. Omnoho lepšie by jej bolo na sedačke a s ovládačom v ruke.

Netušila, čo tam po celý čas mala robiť. Sedieť a pozorovať Charlesa ? Veď by sa zbláznila.

Keď jej matka navrhla letnú dovolenku v Amerike, Aurora si predstavila more, pláže, kiná, knižnice, múzeá, pamiatky a lunaparky. Nie ... toto.

Ako Britka síce nevídala svojho otca často, ale stále s ním udržiavala kontakt prostredníctvom telefónu. V detstve u neho zvykla tráviť takmer všetky sviatky. No ako roky postupovali, ich spoločný čas mizol a mizol až sa skoro úplne stratil. Teraz sa videli tak nanajvýš na Vianoce. Avšak stále si myslela, že svojho otca pomerne dobre poznala – do predvčerajška, kedy sa jej ospravedlnil, že sa jej nebude môcť venovať. Vôbec-vôbec. Za celé dve mesiace. Vraj mal príliš veľa práce a bol mu zverený nejaký dôležitý projekt zbrane alebo čoho to.

,,Prosím vás," oslovila najbližšieho spolupracovníka svojho otca – Tylera, ak si správne zapamätala Charlesove občasné poznámky. V duchu si zapísala do pripomienok, aby sa s ním nabudúce patrične zoznámila. ,,Keby sa pýtal," o čom síce pochybujem, dodala v myšlienkach, ,,povedzte mu, že som sa išla prejsť."

Keď tmavovlasý muž – pravdepodobne stážista alebo akokoľvek to tu volali, či možno mladý vedec – kývol hlavou, venovala mu malý úsmev a zoskočila zo stola.

–––––––––––––––
–––––––––––––––––––––
–––––––––––––––

Ten, kto sem dal tieto dvestoročné, sklenené dvere, bol idiot, pomyslela si v momente, ako zámka klapla a pozvala ju dnu. Kútiky pier sa jej potešene zdvihli k lícam. Zastrčila si spony späť do vlasov a stlačila kľučku.

Na jej obranu – nebolo to tak, že by práve otvorila safe. Iba sklad. Sklad s prekrásnym klavírom.

Už vyše pol hodiny sa túlala po tej budove a jediné, čo sa v nej nachádzalo, boli buď biologické laboratóriá, alebo technické. Navyše jej ani nemal, kto spraviť exkurziu, všetko bolo údajne prísne tajné.