𝒑𝒆𝒓𝒇𝒆𝒄𝒕 𝒊𝒍𝒍𝒖𝒔𝒊𝒐𝒏𝒊𝒔𝒕𝒔. | 𝐌𝐀𝐑𝐕𝐄𝐋

XII. | being emotional

–––––––––––––––
–––––––––––––––––––––
–––––––––––––––

𝒂𝒏𝒕𝒉𝒐𝒏𝒚.

♕︎♕︎♕︎

Fotokinéza, odznelo mu v hlave už po niekoľký raz.

Schopnosť manipulovať svetlo. Ohýbať ho, rozkladať, privolávať, zosilňovať, zoslabovať, meniť jeho konzistenciu ... ovládať ho. V každom možnom slova zmysle. Minimálne tak pochopil Aurorino vysvetľovanie jej schopností pred pár hodinami.

Ako inhuman, potomok človeka poznačeného experimentmi rasy Kree, mala v génoch uložené nadanie pre určitú silu. Tá bola následne aktivovaná procesom terigenézy – zväčša mlhou vyvolanou z jej krištáľov – a akonáhle sa tomu tak stalo, v zlome sekundy Aurora získala určité schopnosti. Aby sme boli konkrétnejší – v jeseni roku 2006.

Fotokinéza, schopnosť energického lúča, absorbácia svetelnej energie, svetelná projekcia, manipulácia ilúzií, rozptyl svetla, zvyšovanie teploty, ohňuvzdornosť.

Jej hlas sa mu ozýval medzi myšlienkami, akoby tam snáď patril. A možno i áno, netušil, zdalo sa mu, že pomaly začal strácať pevné body reality.

Aurora Cherida Rosette-Redburnová bola inhumanom.

Rovnako ako celá jej rodina. Ako Tristan, jej matka. Ako Charles, jej otec. Ako Theodore, jej brat. Ako Silas, jej strýko. Ako Esther, jej teta. Ako Serena, jej sesternica. Ako Stephen a Samuel, jej bratranci. Ako Owen Elbury, jej manžel. Ako Ireland. Jej dcéra, o ktorej sotva prehovorila. Jej všetko, ktoré stratila. Asi.

Už si nebol istý ničím.

Heaven nebola žiadna sekta ale spoločnosť – komunita – inhumanov, v podstate akási forma dedinky. Obec, kde dynastia Rosettových žila celé stáročia. A vládla.

Dávno ho niekto tak neprekvapil, ako sa to podarilo Aurore.

The Queen of Rays. Hm.

Pohľadom inštinktívne spočinul na druhej polovici postele, ktorá jej obvykle patrila. No nie dnes. Dnes zývala prázdnotou. Rovnako ako jeho srdce.

Bože, to bolo melodramatické, podráždene si pomyslel a pretočil očami.

Avšak netrvalo ani pár minút a jeho čokoládové dúhovky zradcovsky vyhľadali to miesto znova. Každú noc za ním prišla a zrazu bola preč. Netušil, prečo si sem vlastne neprehodila všetky veci, tá jej izba tak či onak nemala pointu. Ani nechcel, aby mala pointu. Aurora patrila k nemu. Bodka.

Vedel, že aj keby sa mu podarilo zaspať – o čom síce pochyboval, ale keby bolo keby – ráno by ju ešte väčšmi zmätene hľadal. Zbytočne, samozrejme, avšak stále s nádejou. Obaja síce zaspávali na svojej časti kráľovskej postele, no väčšinou si vždy našli cestu k sebe. Dokonca i podvedome a v snoch. Už teraz mu chýbala čerešňovo-škoricová vôňa a krásne, občas vážne iritujúce, blonďaté lokne, ktoré večne skončili na jeho tvári. Nechcel sa zobúdzať bez nej vo svojom náručí.

Odkopol zo seba paplón a mierne malátne sa posunul ku kraju postele. Nohy síce zhodil na chladnú podlahu, no zatiaľ nevstal. Iba si pretrel oči a na malý moment si vložil hlavu do dlaní. Jeho mozog bol zvyknutý pracovať deň za dňom, noc za nocou, avšak jeho srdce toto nedávalo. Občas vážne nenávidel emócie a city – život bez nich by bol o toľko ľahší. Ako robota by ho nezaťažovali výčitky, svedomie, jednoducho žiadne starosti. Netrápilo by ho, či bola Aurora v poriadku a už vonkoncom nie, ako sa zrovna cítila. A rovnako by ho nezaťažovala ani túžba a zvedavosť poznať celý príbeh. Jej príbeh.