𝒑𝒆𝒓𝒇𝒆𝒄𝒕 𝒊𝒍𝒍𝒖𝒔𝒊𝒐𝒏𝒊𝒔𝒕𝒔. | 𝐌𝐀𝐑𝐕𝐄𝐋

VII. | being trustworthy

–––––––––––––––
–––––––––––––––––––––
–––––––––––––––

𝒂𝒖𝒓𝒐𝒓𝒂.

♕︎♕︎♕︎

Hovorí sa, že v živote každého človeka je viacero zásadných rozhodnutí, ktoré mu výrazne zmenia život. Ako keby ste stáli na útese a rozhodovali by sa, či skočíte. Nevidíte, kam skáčete, ani ako hlboko. Buď sa zmierite s potencionálnym pádom smrti, alebo ten krok do vzduchoprázdna nespravíte.

Aurora osobne však väčšmi uprednostňovala teóriu motýlieho efektu. Všetky rozhodnutia boli dôležité, všetky rozhodnutia boli odbočkami z mnohých ďalších a všetky rozhodnutia boli útesmi.

A ona sa práve na lome jedného nachádzala.

,,Anthony," zastala a venovala tmavovlasému mužovi pochybujúci pohľad, ,,toto nie je dobrý nápad."

Iron-Man sa na ňu v okamihu otočil. I nebyť jeho nadvihnutého obočia spoznala by lesk v čokoládových očiach. Prepočítaval. Prepočítaval, či jej preskočilo úplne, alebo iba trochu. ,,Súhlasím. Toto je totižto perfektný nápad."

Nerozumel tomu a ona snáď ani nechcela, aby áno. Nemohol ju pochopiť. Bodka.

Existovali tajomstvá, ktoré mali zapadnúť prachom a zmiznúť spolu s ňou. Iná možnosť, žiaľ, nebola.

Aurora sklopila pohľad a trasúce ruky si založila na hrudi. Nedokázala sa na neho pozerať. Ako bolo možné, že mu stále verila ? Neverila nikomu – dopekla, nemala veriť nikomu. A z dobrého dôvodu. A napriek tomu, keď k nej podišiel a jemným, takmer opatrným pohybom jej zdvihol hlavu, zabudla na všetky problémy visiace nad jej hlavou. Akonáhle našli jej pohľad krásne, tmavé oči, Damoklov meč sa rozplynul na príjemné plamene okolo jej srdca – občas sa skutočne preklínala zato, akú slabosť mala práve na čokoládovú farbu. A čokoládu. A možno i na neho. Možno.

,,Žiješ, Aurora – ešte pred pár minútami som pokladal každú časť tej vety za grandióznu sprostosť, no je to fakt," preplietol si jeden jej blonďatý prameň medzi prstami, ,,život je dar. Nie preto, že sa ti ho niekto unúval darovať. Ale preto, že to ty si sa ho rozhodla žiť. Niektorí svoj čas stratili sami, niektorým bol zobratý. No napriek tomu ty si tu. Dýchaš, srdce ti bije, snívaš, všetko žije, nebuď výnimkou. Tvoje slová, nie snáď ?"

Aurora sa spontánne usmiala. Neodolala. Pripadal jej príliš zlatý na to, aby dokázala odolať širokému úsmevu. Vôbec netušila, že si zapamätal takú hlúposť. ,,Bola som na mol."

Jej prvá opica zapríčenená ani nie tak párty samotnou, ako Anthonym Starkom. Vymyslel si vlastnú úlohu a výzvu ju opiť. A tiež si to sám väčšmi metaforicky ako doslovne vypil. Musel ju totižto niesť.

,,Bola si úžasná. Pochybujem, že sa to zmenilo."

,,Veľa sa toho zmenilo."

,,Zmenilo, rozhodne. A napriek tomu sme to znova ty, ja, New York a zbytok nášho času na to, aby sme zistili, čo všetko a ako sa zmenilo."

Aurora na neho opäť raz neisto zahľadela. Vonkoncom si nebola istá tým, čo robila. Vlastne ani pomaly nevedela, čo robila. Ak poslúchne chuť žiť a prijme jeho ponúkanú ruku ... bude musieť zabíjať. Netušila, či sa dokázala dobrovoľne rozhodnúť pre ohrozenie toľkých ľudí. Kvôli času ? Nie. Kvôli času s Tonym ? Mno ... tu už prichádzala dilema.

Každý občas zlyhá. No nezabúdaj, Aurora – ty nie si každý. Ty si Rosette. A Rosette vždy vyhrá.

Krvavé slová Tristan Rosettovej. Tie posledné, ktoré jej matka kedy venovala.