𝒑𝒆𝒓𝒇𝒆𝒄𝒕 𝒊𝒍𝒍𝒖𝒔𝒊𝒐𝒏𝒊𝒔𝒕𝒔. | 𝐌𝐀𝐑𝐕𝐄𝐋

XXII. | being nosy

–––––––––––––––
–––––––––––––––––––––
–––––––––––––––

𝒄𝒂𝒔𝒔𝒂𝒏𝒅𝒓𝒂.

♕︎♕︎♕︎

Elegantné kroky dievčaťa s tmavohnedými vlnami zanikali v buchote kovových skriniek a hlasoch ostatných študentov. Ona medzi nimi pomaly kľučkovala. Bola ako panter prechádzajúci šuchotavou trávou. Čierna šelma približujúca sa k svojej koristi. Tichá, ladná a takmer neviditeľná.

Strávila toľko času trénovaním toho typu chôdze, až sa stal jej súčasťou, často zabúdala na to, že by mala chodiť nejako inak, nejako normálnejšie. Preto ho používala skoro stále. Automaticky.

Ak ale chcela na seba naozaj upútať pozornosť, jej krok skôr pripomínal hrdú laň prechádzajúcu lesom.

Keď prišla ku svojej skrinke a pomocou drobného kolieska zadala šesťmiestny kód, zaplavil ju aspoň tucet učebníc a zožitov. Vďaka rýchlym reflexom ich ale skoro všetky zachytila.

Nebolo to tak, že bola výslovne neporiadna, ale jednoducho jej prišlo zbytočné všetko hocako triediť, hlavne keď sa v tom chaose vyznala. Vždy sa v chaose vyznala, teda... skoro vždy. Slovíčko 'vždy' bolo niekedy naozaj preceňované.

Zatiaľ čo dávala zachytené učebnice naspäť do malej skrinky, niekoho ruka jej v rovnakom zlome sekundy zamávala s ich zvyškom pri jej ľavej časti tváre.

,,Nech sa páči," Peter jej ich s drobným – ale i tak mimoriadne milým – úsmevom podal.

Keďže slovo 'ďakujem' používala len zriedka a len pri situáciách, ktoré si jej poďakovanie naozaj zaslúžili, len mu úsmev opätovala, teda... ako najviac to dokázala. Milosť jej totižto značne chýbala.

V jej prvý deň dostala mnoho zaujatých pohľadov a úsmevov. Nemohlo to byť inak, keď jej na tvári hral sebavedomý úsmev a prekypovala nepochybnou krásou, ktorú mala, samozrejme, v génoch. Jej silu si plne uvedomovala. Predsa len... bola to jedna z jej najobľúbenejších zbraní.

No aj tak bol prvý človek, ktorý ju oslovil Peter Parker. Nikdy by to naňho netipovala. To asi nikto. Nie len že niekedy vyzeral, že sa bojí vlastného tieňa, ale aj sa tak k cudzím ľuďom vyjadroval a správal. To si stihla Cassandra za ten krátky čas, čo sa s ním poznala, všimnúť. Rovnako si aj nedokázala nevšimnúť, že jeho srdce bolo obalené v žiarivej guráži a nekonečnej dobrote.

Vždy ovládal všetku látku, vždy dokázal učiteľom odpovedať a nikdy nemal problém s ničím, čo sa učiva týkalo. Možno práve to bolo dôvodom, prečo nemal toľko priateľov, či už preto, že si mysleli, že je divný, alebo mu jeho dar múdrosti jednoducho závideli. Bohom žiaľ, ale vo všetkom, čím v ohľade vedomostí vynikal, si vybralo daň na jeho schopnosti rozprávať sa s inými.

Na to mal Neda, ktorý – niekedy naozaj chabo – dokázal všetko krásne slovami zaobaliť. Zachrániť trápnu situáciu. Ale úprimne... skoro nikdy nič nezachránil, len to zbytočne zhoršil.

Takže áno, jej jedinými priateľmi, ktorých na tomto mieste mala, boli dvaja totálni lúzri. Ale jej to neprekážalo. Ani v najmenšom.

To bolo veľkou nevýhodou jej krásy, ľudia ju hneď súdili a následne sa báli, aká by bola jej reakcia, keby sa s ňou pokúsili konverzovať. Avšak bol to aj skvelý spôsob, ako nájsť úžasných ľudí. Vždy mala radšej tých, ktorí sa toľko nebáli. Takže takmer každý, kto sa jej prihovoril, sa dočkal vysnenej odpovede. Teda... až na tupých idiotov, ktorí si mysleli, že si z nej môžu spraviť len ďalší úlovok. Tí väčšinou skončili buď so zlomeným nosom, alebo hlboko poškodeným egom. Niekedy – väčšinou – obojím.