𝒑𝒆𝒓𝒇𝒆𝒄𝒕 𝒊𝒍𝒍𝒖𝒔𝒊𝒐𝒏𝒊𝒔𝒕𝒔. | 𝐌𝐀𝐑𝐕𝐄𝐋

XXXI. | being destroyed

–––––––––––––––
–––––––––––––––––––––
–––––––––––––––

𝒄𝒂𝒔𝒔𝒂𝒏𝒅𝒓𝒂.

♕︎♕︎♕︎

Svetlá na veľkých semafóroch sa rozsvietili žiarivou zelenou a mladá vrahyňa nenápadne prekľučkovala pomedzi húfami ľudí.

Chladný vzduch sa zvíjal vôkol nej a bodal ju v pľúcach, avšak ona ho ani v najmenšom nevnímala, bola stratená v myšlienkach a hudba prenikajúca cez slúchadlá vytesnila aj posledný spoj s okolitým svetom.

Preto zbožňovala behanie. Nie kvôli pocitu, že posilňuje svoje telo a zdravie. To ani v najmenšom.

Konečne mala čas byť úplne sama, nie sa len schovávať za stenami v izbe či za svojou schopnosťou. Mala čas neexistovať, jednoducho len zhlboka dýchať a preplietať nohami.

Väčšina by to nazvala útekom pred problémami a realitou samotnou.

A Cassandra Cressfieldová by – i keď sa to nestávalo často – súhlasila.

Za svoj krátky život stihla vyskúšať množstvo koníčkov, od jazdenia na koňoch, varenia (áno, tá kuchyňa sa ešte stále nespamätala), plávania až po abstraktné maľovanie. No pri ničom nedokázala vydržať dlho, nemala na to čas.

Všetok totižto obetovala pre muža, ktorému by dala aj to posledné, len aby dostala aspoň trošku uznania.

To sa avšak dialo len v jej svete.

Keď bežala, v hlave si vytvárala vlastný príbeh, v ktorom žila šťastný a spokojný život s oboma jej rodičmi a s bratom, ktorého nadovšetko milovala.

V tom príbehu navštevovala vysokú školu, na ktorej študovala všetko potrebné, aby sa mohla pridať k NASA a skúmať vesmír.

Vytvorila v ňom prístroje, schopné pomôcť celému svetu. Dostala za ne rôzne WIPO medaily a bola obľúbená.

V tom príbehu nebojovala, nezabíjala a ani nebola kriminálnikom.

Bola človekom, schopným dobroty.

Bola hrdinom.

Ale to všetko patrilo do deja len jej príbehu, líšiaceho sa od reality skoro v každom jednom detaile.

Bola to nádherná ilúzia, ktorá jej pomáhala dýchať, existovať a prežívať.

Nohy ju zaviedli až k Lincolnovmu Centru.

To miesto naposledy navštívila pred desiatimi rokmi. Ruka v ruke s jej maminou utekali k skvostnému divadlu, pred ktorým rovnako ako teraz, svietila obrovská fontána v strede vydláždeného námestia. Sadli si na lavičku s čokoládou v ruke a pozorovali hviezdnu oblohu.

Vždy bola vesmírom a hviezdami posadnutá, na veľkolepé nebo sa dokázala pozerať hodiny a nikdy ju to neomrzelo.

Teraz ale nemusela žmúriť svojími hnedými očami, pretože celé námestie bolo pokryté stovkami teleskopov s troma veľkými Áčkami na prednej časti.

Priblížila sa k jednému z prístrojov a zahľadela sa na krásnu oblohu.

Nemohla toho vidieť veľa, predsa len – bola v jednom z najrušnejších miest sveta, no i to málo jej bohato stačilo.

Od pozorovania ju vyrušilo zakrákanie.

Keď sa čokoladovými dúhovkami odtrhla od sklíčka a pozrela sa na živý plot, stiahlo jej žalúdok.