𝒑𝒆𝒓𝒇𝒆𝒄𝒕 𝒊𝒍𝒍𝒖𝒔𝒊𝒐𝒏𝒊𝒔𝒕𝒔. | 𝐌𝐀𝐑𝐕𝐄𝐋

VI. | being united

–––––––––––––––
–––––––––––––––––––––
–––––––––––––––

𝒂𝒏𝒕𝒉𝒐𝒏𝒚.

♕︎♕♕︎

Sklo mu ponúkalo výhľad na ženu, ktorú nepoznal. Stála v Rhodeyho tesnej blízkosti, usmievala sa na jeho najlepšieho kamaráta, no tá osoba mu vonkoncom neprišla známa.

Pamätal si dievča s iskrou hravosti a nespútanosti v orechových očiach. S prekrásnymi zlatými vlasmi tvoriacimi okolo jej hlavy korunu odrážajúcich sa lúčov. Spomínal si na mladú ženu tancujúcu bosú o štvrtej ráno na pláži. Spomínal si na jej nákazlivý smiech, na vôňu čerešnových kvetov a škorice, na to, ako zvykla čítať knihu za knihou s nohami vyloženými na tých jeho. Spomínal si na jej tiché pozorovanie jeho práce. Spomínal si na jej zmyselné pery, ktoré vás dokázali obrať o dych v každom zmysle slova. Svojím úsmevom. Svojím hlasom. Svojím spevom. Svojimi vetami. Svojou vášňou.

Avšak ju nespoznával.

Nespoznával mŕtvolne bledé telo zložené len z kostí a kože. Nespoznával blonďaté vlasy postrádajúce svoju ikonickú zlatistú farbu, lesk i objem. Ona postrádala.

,,Kriste pane," šeptom mu uniklo a jeho nohy ho automaticky niesli ďalej. Bližšie. Bližšie k nej. Ako vždy.

,,Štyri mesiace prežila v zajatí," odpovedala Natasha na nevyslovenú otázku, no on ju vnímal iba značne okrajovo.

Bolo možné ... bolo možné, že je to ona ?

,,Robot ?"

Vdova pokrútila hlavou. ,,Nie."

,,Robot maskovaný syntetickým materiálom ?"

,,Stále nie."

,,Robot–"

,,Nie," rázne ho stopla v jeho návrhoch, ,,je človekom. Zvonka i zvnútra."

,,Iba s jej génmi je niečo zle," ozval sa Clintov hlas po jeho pravej strane, ,,pracujú na tom naši – tvoji – najlepší vedci, ale niečo také údajne ešte nikdy nevideli. Bolo nám povedané, že chromozómy jej DNA sa javia ako spálené, avšak v jej tele sa správajú normálne, prirodzene. Majú teóriu o nejakom žiarení, tam som prestal počúvať."

Zaujímavé fakty. Zaujímavé fakty, ktoré ho momentálne vonkoncom netrápili.

Mohla to byť ona. Mohla. To. Byť. Ona. Jeho Aurora. Takmer neveril vlastným myšlienkam, nie tobôž očiam.

Ešte vždy s mierne pootvorenými perami rýchlosťou blesku zadal do displeja svoj osobný kód.

Existovala iba jedna možnosť, ako zistiť, kto to je.

Keď vstúpil do miestnosti, oba páry tmavých druhoviek sa otočili Tonyho smerom. No v tom momente patrili tie Rhodeyho medzi to posledné, čo ho zaujímalo.

Ich pohľady sa stretli. A jeho srdce zastalo.

Lúče stropných svietidiel sa jej ostro lámali o všetky vystúpené kosti a jej ústa si držali líniu drobného úsmevu. No neboli to oni, ani jej prepadnuté líca, čo mu zobralo kyslík z pľúc. Tie jej orechové oči ... orechové oči, ktoré boli presne také, ako si pamätal. Ale nie predtým – nie predtým, ako sa na neho pozrela. Až vtedy sa iskry vrátili. Spoločne so zrkadlovým odrazom.

Nemohol ... on ... on to znova nemohol zažiť. Jej smrť. Nie znova. Už ten prvýkrát ho to položilo, druhý nezvládne. Nezvládne tú bodavú bolesť, keď sa dozvie, že táto predstava je len nejaká skurvená hra Hydry. Ďalšia hra. Ďalšie predstavenie. Ďalšie klamstvá. Ďalšia strata. Možno ... možno nejaký z tých nových inhumanov schopných meniť tváre, či čo to bolo, možno maska alebo ... no ... robot.