𝒑𝒆𝒓𝒇𝒆𝒄𝒕 𝒊𝒍𝒍𝒖𝒔𝒊𝒐𝒏𝒊𝒔𝒕𝒔. | 𝐌𝐀𝐑𝐕𝐄𝐋

XXV. | being (in)attentive

–––––––––––––––
–––––––––––––––––––––
–––––––––––––––

𝒑𝒆𝒕𝒆𝒓 𝒑.

♕︎♕︎♕︎

Spider-Manove hnedé oči prekvapene zažmurkali, absurdnosť posledných minút sa podozrivo blížila k scénam inej, ešte väčšmi šialenej dimenzie.

Vlastne všetko, čo sa odohrávalo v jeho živote, pôsobilo ako vytrhnuté z hybridného sveta Star Warsu a Bridget Jonesovej. A Macka Pú... nemohol zabudnúť na Macka Pú, ten žltý medveď ho vždy vedel poriadne vydesiť.

A táto ženská pred ním... no.... farbou vlasov to skoro vystihla.

Avšak keby všetky svoje myšlienky sústredil iba na ňu, asi by musel mať nesmrteľnosť Luka Skywalkera, pretože už len ten malý kúštik minulosti, čo odhalila – či už bol pravdivý alebo nie – by potreboval vlastnú... ehm... dimenziu.

Mal by si to slovko pridať k obľúbeným.

V momente, ako pán Delmar opustil drobnú jedáleň, spadli aj posledné náznaky masiek – minimálne teda tých, ktoré Peterovi vôbec odhalili. I keď sa mu to ťažko priznávalo, nepoznal nikoho, kto by nemal viacero tvárí. Cass by rozhodne povedala niečo na spôsob: 'Kým by boli ľudia, keby nenosili masky? Monštrami i na pohľad?' A on sa túto otázku vážne netúžil spýtať. Nikdy.

Skenujúc prázdnu stoličku, na ktorej ešte pred pár chvíľami sedela, nepatrne prižmúril oči.

Cassandra. Dievča, ktoré sa skrýva za ilúziami.

Tok jeho myšlienok pretrhla až zlatovláska skoro nebadateľnými slovami 'ospravedlňte ma, hneď som späť'. A pár ladnými krokmi zmizla za červenastými dverami.

Keď sa od nich žena odpojila, zrovna prechádzali k zadnému, služobnému východu z bagetárne. Avšak stačilo tých sotva päť minút, čo strávili všetci traja spolu, aby postrehol ich správanie. Bolo... iné. Iné, ako si pamätal.

Síce by si toho sám v živote nevšimol, jeho nadprirodzené inštinkty vraveli, že sa niečo zmenilo.

Ako ich Peter pozoroval, pripadal si viac a viac paranoidnejšie. Nepredstavujte si to obzvlášť rázne, pánovi Starkovi nedošli hlášky a Zlatovlásku neopustila optimistická energia, avšak z oboch momentami vyžaroval pocit, akoby tancovali okolo vretého ohňa.

Pamätal si chvíle spred nejakých piatich týždňov, keď sa náhodou stretli na chodbe Stark Toweru. A obaja, pán Stark aj ona, vtedy vyzerali... šťastne. Žartovali, usmievali sa, pôsobili ako... dokonalý pár.

A možno sa teraz naoko správali rovnako, avšak chýbala im tá ich neuveriteľná prirodzenosť, uvoľnenosť, nenútenosť a tá jedna emócia, ktorá z nich minule žiarila jasnejšie ako hviezdy. Emócia kričiacia, že obaja nechceli byť nikde inde, len v danom momente v daných priestoroch. Nie kvôli miestu, ani kvôli času. Ale len vďaka svojej spoločnosti, svojej blízkosti, vďaka tomu druhému.

No tŕpnucemu výrazu pána Starka sa Peter vonkoncom nečudoval.
I keď si nedokázal nevšimnúť – skoro až frustrovaného – výdychu opúštajúceho Iron Manovove pery ihneď, ako sa dvere za Zlatovláskou zatvorili, veľkú úlohu tu hrala i Cass. Peter si nevedel predstaviť sedieť pár metrov od svojho dieťaťa, ktoré nestretol celých sedemnásť rokov a nič nespraviť. Nemôcť spraviť. Trhalo by mu to dušu.

Najprv mu požiadavka, aby získal jej DNA, nepripadala až tak veľmi zvláštna. No keď za ním neskôr prišiel pán Stark a zoznámil ho so skutočnosťami... takmer padol zo strechy. Pamätal si ten moment ako včera – bok po boku sedeli na vrchu rozostavaného hotelu, Iron Man a Spider-Man, každý bojujúci so svojimi vlastnými démonmi.